Raul Francis Ticona: Pouličný hráč musí byť psychológom

Raul Francis Ticona má 43 rokov a pochádza z hlavného mesta Bolívie La Paz. Folklór ho očaril ako sedem ročného chlapca a keď mal desať založil s priateľmi prvú kapelu.
V roku 1991 sa prihlásili na konkurz, ktorého víťazi dostali ročné kontrakty v európskych štátoch, kde mali reprezentovať kultúru a folklór Bolívie. Raul sa s priateľmi dostal do Švajčiarska, kde majú doteraz svoj hlavný stan. Väčšinu času však trávia v Bratislave, kde bývajú u priateľa a odkiaľ chodia hrať do iných slovenských miest. Raul chodí najradšej do Piešťan.
Ako ste sa dostali k hudbe?
S otcom, ktorý bol ekonómom v podniku som chodil na vidiek, kde ho pozývali na rôzne oslavy a akcie. Tam som počul prvýkrát našu ľudovú hudbu, folklór. Zapáčilo sa mi to, zamiloval som sa do tých nástrojov.
Mal som asi sedem rokov, postupne som sa do toho viac a viac ponáral. V škole sme potom vytvorili skupinu Tiwuanaku. Dnes už máme štyri cédečka vydané. My však tú hudbu neskladáme, je to ľudová hudba našich pôvodných ľudí.
Na akých nástrojoch hráte?
Tá malá kečuánska gitara, na ktorej hrám, je čalango. Je z dreva pomarančovníka a má desať strún. Toto moje čalango je už dosť staré, má asi 21 rokov, no má výborný zvuk. Zampoňa je píšťalka.
Tá moja je jedna z najmenších, bývajú aj väčšie. Robí sa z bambusu. Mám aj flautu, kenu, tá je tiež z bambusu. Ešte používam čachčas, je to vlastne hrkálka, no nie z mušličiek ale z kopýtok kôz a psích pazúrov. Existuje viac našich tradičných nástrojov, no nemám osem rúk, tak hrám len na tieto.

Čo vás priviedlo do Európy?
– V roku 1991 sme sa prihlásili na konkurz kapiel, ktoré mali ísť reprezentovať kultúru Bolívie do Európy. Vyberali prispôsobivých ľudí, aby skupina mohla komunikovať a šíriť kultúru vo svete.
Skončili sme tretí a išli do Švajčiarska, víťaz do Francúzska. Kontrakt bol na jeden rok, no zostali sme dlhšie. Dohodli sme sa na pokračovaní cez ambasády s tým, že budeme chodiť aj do okolitých krajín.
Chodíte často domov do Bolívie?
– Doma som bol naposledy pred tromi rokmi. Otec bol chorý. Domov sa aj chcem vrátiť, samozrejme, tá zem ma volá. Nemám príliš rád mesto, na dedine, tam kde je chudobnejšie, ľudia viac komunikujú, žijú krásne, pomáhajú si. V Európe je síce veľa ľudí, ktorí posúvajú vývoj dopredu, no pokiaľ ide o životný štýl, naši ľudia sa tu nemajú čo učiť.
O čom sú vaše pesničky?
– O prírode, láske. Napríklad o človeku, ktorý je ďaleko od domu, no raz sa vráti, pretože čaro domoviny má v sebe. Hoci doma všetko kritizoval, vonku si uvedomí, že mu niečo chýba a vráti sa.
Niektoré pesničky spievam po španielsky a iné v kečuánčine. No tá španielčina je iná ako v Španielsku, je to castiliančina – reč Latinskej Ameriky. Tá hudba odzrkadľuje náladu našich ľudí. My ju hráme, pretože chceme ukázať tú kultúru svetu.
Hráte aj cez zimu?
– Veľmi nie, v zime sa venujem napríklad rezbárstvu. V zime sa stíšim, upokojujem. Vyučený som totiž sochár. Tak vyrezávam rôzne veci z dreva, tiež naše tradičné veci a motívy. Zimu trávim v Bratislave u priateľa, ktorý je Slovák, no dlho žil v Argentíne a nezabudol na to. Stretávame sa u neho viacerí z Latinskej Ameriky.
Ako sa vás dotkol prechod na euro?
– Nijako zvláštne. Keď používate nejakú menu od narodenia a príde nová mena, tak automaticky na ňu prejdete, iba sa vás dotkne zaokrúhľovanie, teda že zaplatíte za rovnaké veci trochu viac. Ja už viem, koľko musím za deň zarobiť, aby som vyšiel. Keď mám 15 eur, tak som spokojný. No musím byť ekonómom, musím myslieť aj na to, že budú horšie dni, bude jeseň, zima…
Koľko hodín strávite denne hraním?
– Vydržím veľmi dlho, keď je dobrá atmosféra, nálada. Väčšinou sa riadim podľa toho, ako mi ide autobus. No niekedy nemôžem odísť, hoci ho zmeškám, pretože vidím, že sa ľudia bavia. Vtedy nekončím, neprogramujem sa nejako napevno. To by nebolo dobré a v hudbe sa to ani nedá.
Aké sú Piešťany v porovnaní s inými mestami?
– Chodím sem od roku 1993. Ľudia sú tu zvyknutí na cudzincov, to je cítiť. Mali ste ich tu už za komunizmu. Sú tu otvorenejší ľudia než napríklad v Trnave. Ľahšie sa pri mne zastavia, pozdravia, porozprávajú sa.
Vzťah k cudzincom máte iný. Na ulici stretne človek ľudí zo všetkých sociálnych skupín – od bezdomovcov, kriminálnikov, dôchodcov, podnikateľov až po prezidenta.
Aj ten sa tu na moste pri nás zastavil a započúval do našej hudby, dosť sme sa spotili od nervozity a hrali sme čo najlepšie… Najštedrejší ľudia sú tí, ktorí pracujú a majú radi hudbu.
Sú však aj takí, čo nám závidia, pozrú sa, kto nám koľko hodil, a potom ich to zožiera, že ja som dostal za 12 sekúnd dve eurá. Preto hovorím, že zvedavosť zabíja…
Nelezie vám niekedy hudba na nervy?
– Na nervy mi nelezie, mám ju rád. Obmieňam asi 50 piesní a často improvizujem. Niekedy sa mi, samozrejme, nechce, no na takých 80 percent sa mi musí chcieť vždy, keď idem hrať.
Hrám aj pesničky z Venezuely, Mexika, celej Latinskej Ameriky. Prinášam totiž radosť, a keď ju nemám v sebe, tak ju neodovzdám. Treba tiež vedieť, čo ľudom zahrať, je to komunikácia, psychológia.
Môžete byť najlepší muzikant, no keď neviete, čo sa kedy hodí zahrať, nezarobíte nič. Starším ľudom zahrám pomalšiu pieseň. Keď človek hrá, postupne vycíti náladu prizerajúcich sa.