Poklad vykopal Drahovčan Kamil Bednár v pivnici

Je to nálezca pokladu 633 strieborných a medených mincí z 15. storočia, ktoré odovzdal Balneologickému múzeu v Piešťanoch. Denáre, alebo ako ich odborníci nazývajú, denari triales, boli platidlom chudoby za čias uhorských kráľov Žigmunda Luxemburského, Albrechta Rakúskeho, Vladislava I. Varnenčika a Ladislava V. Pohrobka. Bohatým totiž štrngali v mešcoch skôr zlaté a strieborné dukáty.

Boj o moc poznačila najmä chudobu

„Na začiatku 15. storočia by ste za jeden zlatý dukát dostali asi sto strieborných denárov," vysvetlil Piešťancom vo Vile dr. Lisku numizmatik Ján Hunka. Tento muž takmer trištvrte roka analyzoval drahovský poklad – mincu po minci. Časy, keď sa s týmito peniazmi u nás platilo, boli nepokojné.
Politická situácia v roku 1440 sa nástupom syna kráľovnej Alžbety, neplnoletého Ladislava Pohrobka na uhorský trón skomplikovala. Šľachta si totiž za oficiálneho vladára určila poľského Jagelovca Vladislava I.
Ten ale nežil dlho, o štyri roky nato zahynul hrdinskou smrťou v bitke s tureckými hordami a po jeho skone nastal čas totálneho chaosu. Bola to doba politických rozvratov a otrasov, plná bitiek a rozbrojov.
Neplnoletého Pohrobka hájil zemský správca Ján Jiskra a opozícia mala za sebou gubernátora Jána Huňadyho. Ich zrážky majú na svedomí poškodenie desiatok mestečiek a dedín, na čo najviac doplatila chudoba. Aj tá, ktorá žila v Drahovciach.
Poddaní, medzi nimi aj drobní remeselníci, utekali zo svojich domov, opúšťali polia, klesla výroba, poklesol domáci aj zahraničný obchod, vznikla menová kríza. Aj strieborné denáre devalvovali.
Mincovne začali raziť menej kvalitné medené denáre alebo na oklamanie oka i zubu – s nepatrnými stopami striebra. Nuž, aj takéto mince boli skryté v drahovskom poklade.

Kopal pivnicu a natrafil na poklad

Ale o tom všetko v čase nájdenia pokladu, 2. júla 1997, Kamil Bednár nevedel. Prišiel pomôcť svojmu bratrancovi Pavlovi Michalčíkovi na Dedinskú ulicu vykopať pivnicu pre plynový kotol a čakalo ho tam obrovské prekvapenie…
„Kopali sme asi v hĺbke 160 centimetrov, keď som zrazu po odvalení hliny natrafil na kus čiernej črepiny džbánu," pustil sa do rozprávania Kamil Bednár. „Celá vrstva, do ktorej sme zakopli, bola akási čierna, popolavá, akoby tu bol voľakedy požiar.
Džbán vyzeral ako kus hliny, keď sme z neho odstránili zem, objavili sme zelenú zoxidovanú vrstvu. Pokrývala povrch džbána. V ňom boli mince, ale aj tie pripomínali zlepenú hrču. Podarilo sa nám jednu uvoľniť a vyčistiť. Boli sme veľmi prekvapení naším objavom.
V tej vrstve hliny sme natrafili na veľké biele vážske kamene, ktoré nám pripadali tak, akoby tu bol kedysi brod rieky Váh, náhon na mlyn či nejaká cesta. Vypytoval som sa kadekoho, či nemá záujem o poklad, no nik nezareagoval.
Aj historik Pavel Dvořák chcel len črep, nie mince. Až napokon môj syn Marcel natrafil na riaditeľa Balneologického múzea Vladimíra Krupu a ten nás požiadal, či by sme poklad nemohli darovať do numizmatickej zbierky múzea. Stalo sa."

Poslední bratríci padli v Kostoľanoch

Vráťme sa do minulosti. V pohnutých časoch 15. storočia bol vo Veľkých Kostoľanoch obrovský tábor bratríkov. Museli byť hladní, smädní, aj preto robili lúpežné prepady do okolia.
Tábor vybudovalo asi tritisíc vojakov Jána Švehlu na jeseň v roku 1466. I keď politická situácia v krajine sa čiastočne upokojila po nástupe Ladislava Pohrobka na uhorský trón (1453-1457), vládu bratríkov vojensky ukončil až Pohrobkov nástupca, kráľ Matej Korvín.
Ten so svojím veľkým vojskom zlikvidoval všetky bratrícke posádky. Poslednú, najväčšiu a najsilnejšiu, sa Korvínovcom podarilo zlikvidovať po trojmesačnom urputnom obliehaní práve vo Veľkých Kostoľanoch 22. januára 1467. Mnohých bratríkov v boji pozabíjali. Tých, čo prežili, uväznili a vodcov popravili.

Kto a prečo poklad schoval?

Toto tajomstvo už asi nik neodhalí. Ale jedno je isté. Kamil Bednár našiel mince v spálenej zemi. Možno požiar založili bratríci a džbán s mincami ktosi v rýchlosti pred ohňom ukryl pri ceste. Veď sa tu našli biele okruhliaky, akými v minulosti vykladali hlavné cestné ťahy.
Drahovce ležali na hlavnej ceste smerom do Trnavy, Hlohovca a Piešťan. Určite ani táto dedinka neodolala nájazdom bratríkov. A keďže išlo len o denáre, nie o zlaté dukáty, možno patrili nejakému drobnému obchodníkovi a re-meselníkovi.
Boli mlynárove, alebo pekárove, obuvníkove či krčmárove… Ktovie? Jedno je však isté. Vďaka tomuto pokladu sme sa dozvedeli, že aj v našich končinách sa vtedy platilo najstaršou mincou z drahovského vzácneho pokladu – denárom Žigmunda z roku 1434-1436 a že sa sem zakotúľal aj český groš Václava IV., ktorý vyrazili v roku 1419.
Najmladšie mince objavené v rozbitom džbáne boli uhorské oboly Ladislava V. z rokov 1451-1452 a tie historikov naviedli na myšlienku, že poklad patril človeku, ktorý ho uložil do gotického pohára a hneď na to ho asi v roku 1452 zakopal do zeme – aby ho nástupcovia husitov a bratríkov neolúpili. Alebo žeby to bolo nejako inak?

STÁTISÍCOVÝ POKLAD ČESTNE ODOVZDAL

Hodnota drahovského pokladu, ktorý vykopal Kamil Bednár, sa dá len ťažko vyčísliť. „Za jednu mincu by dnes na Slovensku dostal tri-štyri eurá, pretože samostatne sa mince tohto typu predávali maximálne za 140 korún," uviedol riaditeľ Balneologického múzea Vladimír Krupa.
Ak by ale chcel Kamil Bednár poklad utajiť a zahrať sa na chytráka, ktorý mince predá na čiernom trhu v zahraničí, mohol by za hrudu 633 mincí inkasovať od priekupníka až 25-tisíc eur, čo je trištvrte milióna korún. A bol by v balíku.
Namiesto toho mince nezištne daroval, čím si vyslúžil morálne ocenenie ministra kultúry a výročnú cenu časopisu Pamiatky a múzeá. Numizmatik Ján Hunka hovorí: „ Ťažko povedať, koľko by ste za ten poklad dostali v zahraničí. Ale pod 40 euro za kus by ste nemali ísť. Mincí bolo v poklade 633 – tak si to vynásobte štyridsiatimi.
Ale takto sa to rátať nedá. Toto je poklad! V takejto forme by ste ho určite nepredali, pretože mnohé mince sú poškodené. Zberatelia by si vybrali sto najlepších a ostatné by ste zrejme nepredali."