Ján Románek: Poprad či Nitra, je to jedno

Ako sa cítite? Budete v pondelok schopný nastúpiť proti Popradu?
– Asi nie, mám chrípkový vírus. V jeden deň to zlomilo sedem hráčov mužstva. Chytili sme to zrejme na Spiši. Je to paradox, že celú sezónu sme makali a v tú najdôležitejšiu chvíľu všetci ochoreli. Je to smola nehrať finále pred vlastnými divákmi. Prvé domáce stretnutie som ešte odohral, Paralenom som znížil 38-stupňovú horúčku, ale nebolo to ono.
Čo hovoríte na barážového súpera, nechceli ste radšej Nitru?
– Je úplne jedno, či Nitra, alebo Poprad. Výkonnostne sú to podobné mužstvá, aj čo sa týka bodov, aj výsledkov. Všetky mužstvá v skupine o záchranu boli na jednej úrovni, možno len Žilina vynikala.
Jediné, čo mohlo byť výhodou, bola šanca začínať sériu zápasov doma, ale to už nebudeme, finále sa nedá vrátiť. Šanca na úspech je vždy, no ako sa budú zápasy vyvíjať, si neviem predstaviť. Nemáme čo stratiť, to môže byť naša výhoda. Poprad sa môže dostať pod tlak…
Ako hodnotíte aktuálnu sezónu?
– Je to najväčší úspech nášho hokeja. Ja som letnú prípravu absolvoval ešte v Nitre a k mužstvu som sa pripojil, keď začali trénovať na ľade. Cieľom pred sezónou bolo play-off, platí však, že keď sa darí, tak sa darí, a keď je kríza, tak nevychádza úplne nič.
Mali sme dobrý začiatok, výhry v prvých zápasoch a stali sme sa favoritmi. Nehrali sme pod tlakom, každý nás bral ako prekvapenie a čakal, kedy to príde, že začneme prehrávať. Nestalo sa to, na víťaznej vlne sme dokázali zostať až do konca sezóny.
Uprednostnili by ste extraligu s tým, že budú Piešťany na jej chvoste, alebo prvú ligu a hrať na čele?
– Úroveň prvej ligy, no aj extraligy klesá. Každý, kto hrá, chce hrať čo najvyššie. Extraliga je extraliga. Ťažko povedať, či by sme boli na špici alebo dolu. Ako sme v tejto sezóne boli hore, na budúci rok to nemusí byť pravda.
Nikto nevie, ako na tom budú ostatné kluby, aký bude pohyb hráčov. Zmena troch-štyroch hráčov robí veľa. Keby z nášho mužstva odišli štyria-piati hráči, tak na budúci rok sa môžeme pohybovať v strede tabuľky alebo na chvoste.
Bolo by v prípade postupu do extraligy potrebné meniť zostavu?
– Ťažko porovnávať dve rozdielne ligy. Skutočný rozdiel sa ukáže teraz v baráži. Určite by sme však potrebovali zadovážiť minimálne štyroch skúsených obrancov plus skúsených útočníkov.
Museli by to byť starší hráči s rešpektom v kabíne, hráči, ktorí vedia mužstvo potiahnuť v momentoch, keď sa nedarí. Hrať extraligu s aktuálnym mužstvom a čakať nejaký úspech by bolo nereálne.
V čom je najväčší rozdiel medzi extraligou a prvou ligou?
– Najväčší rozdiel je v obrane. Obrancovia sú tam o dosť kvalitnejší. Na Slovensku je celkovo málo dobrých obrancov. Málokto chce hrať v obrane, o útok je väčší záujem. No obrancovia sú celkovo slabinou aj slovenského hokeja. Zohnať dobrého obran-cu do prvej ligy, keď aj v extralige je ich málo, je problém. Kluby nie sú schopné ho zaplatiť.
Hokej vás dnes živí, ste profesionál alebo si musíte privyrábať?
– Som hokejista na plný úväzok, no pomáham aj kamarátovi v reštaurácii. Zatiaľ som nebol v pozícii, že by som musel mať nutne druhú prácu, no živiť sa hokejom v prvej lige sa príliš nedá.
Základne platy sú úplne smiešne, povedzme 5-7-tisíc korún. Zarobiť tak hráč môže len s prémiami, teda keď je dobrá sezóna a vyhráva sa. Vtedy sa môže odmena pohybovať aj v rozmedzí 20-30-tisíc korún. Motivácia je dôležitá, ale nemyslím si, že na naše výhry mali vplyv peniaze.
Mali ste dvaapolročnú hokejovú pauzu. Čo vás k nemu priviedlo späť?
– Chalani ma zavolali zahrať si „horskú ligu", tak som sa zase dostal k hokeju. Boli sme majstrami tejto ligy, opäť ma to chytilo, začal som trénovať s Piešťanmi. Postúpili sme do prvej ligy.
Odohral som pol sezóny a prešiel do extraligového mužstva Žiliny na krátke hosťovanie. Neskôr som hral dva roky aj v Nórsku spolu s Petrom Kubom, no vrátili sme sa domov.