Muž, ktorý zasvätil dve tretiny života televízorom

Keďže táto profesia už pomaly u nás vymiera, rozhodli sme sa predstaviť ho našim čitateľom v nasledujúcom rozhovore.
Ako ste sa dostali k takémuto povolaniu, veď v čase vašich učňovských rokov ešte nebolo televízorov v domácnostiach veľa?
– Bolo to východisko z núdze. V čase, keď som končil základnú školu, vrcholila u nás kolektivizácia. V rámci nej chceli vtedajší mocipáni dostať súkromných roľníkov do družstva za každú cenu. Ja som bol tiež synom súkromného roľníka. No a práve to bol dôvod, prečo som aj napriek výbornému prospechu v škole i úspešným prijímacím pohovorom nesmel ísť študovať strednú školu.
No napriek tomu ste predsa vyštudovali…
– Mal som šťastie, že sa našli aj slušní ľudia, ktorí takéto praktiky vtedajších papalášov odsudzovali. Vďaka niektorým som sa napokon dostal aspoň do učenia. A vďaka tomu sa zo mňa stal opravár televízorov.
Z domu ste boli odmalička naučený na tvrdú manuálnu robotu. Nebolo problémom učiť sa v profesii, ktorá si vyžadovala jemné prsty?
– Nie, veď spočiatku boli televízory masívnejšie a boli v nich viaceré rozmernejšie súčiastky, napríklad elektrónky. Až neskôr sa začala väčšina súčiastok miniaturizovať. Podstatné však bolo naučiť sa teóriu, aké sú vlastnosti súčiastok a pochopiť, ako súčiastky a jednotlivé obvody pracujú.
Aj keď ma toto remeslo spočiatku príliš nelákalo, napokon som mu prišiel na chuť a zostal mu verný až do dôchodku. Zistil som totiž, že to nie je jednotvárna robota.
Elektronika sa totiž rýchlo vyvíjala a aj vyvíja. Človek sa musí stále učiť nové veci. Technológia výroby televízorov sa postupne menila. Boli časy, keď prijímač pozostával z blokov, ktoré sa dali vymieňať.
Dnes je väčšina súčiastok na jednej doske. Práve tieto neustále zmeny v technológii sú na mojej práci najzaujímavejšie.
Táto profesia sa vám asi rýchlo zapáčila, keď ste si ešte ako učeň dokázali sám zhotoviť funkčný čiernobiely televízor…
– Nadobudnuté vedomosti zo školy som si chcel vyskúšať aj na niečom inom, než len pri oprave pokazených televízorov. Chcel som sám sebe dokázať, že som schopný televízor nielen opraviť, ale ho aj zostaviť.
Preto som sa rozhodol skonštruovať si nový televízor sám. Vďaka pochopeniu mojich nadriadených som si mohol v sklade zakúpiť potrebné súčiastky, potom všetko po pracovnej dobe v dielni poskladať a na firemných prístrojoch aj ponastavovať.
Bola to pomerne náročná robota. Vtedy totiž ešte neexistovali tlačené plošné spoje, súčiastky sa spájali mechanicky. S dokončovaním televízora som však musel finišovať, pretože som dostal povolávací rozkaz a začiatkom augusta rukoval.
Napokon všetko dobre dopadlo a tri dni pred mojím odchodom na vojnu som doniesol nový televízor vlastnej výroby domov. Vďaka nemu si moji rodičia a sestry mohli pri jeho pozeraní počas vojenčiny na mňa aspoň zaspomínať.
Venovali ste sa svojej profesii aj počas základnej služby?
– Ako elektromechanik som sa po absolvovaní základného výcviku v Žatci dostal do Školy spojovacích špecialistov v Poprade. Tam som bol necelý rok. Potom som sa vrátil do Žatca, kde som mal na tamojšom letisku na starosti niekoľko typov rádiostaníc, ďalekopisy a ďalšie zariadenia.
Televízory ste teda neopravovali. Po návrate z vojenčiny ste asi museli dobiehať zameškané, veď za ten čas vývoj určite pokročil…
–  To je pravda, no nebolo to až také ťažké. Hoci sme v našom podniku opravovali aj rádiá a elektrospotrebiče, ja som bol v skupine, ktorá sa venovala len oprave televízorov.


Pred dvoma desaťročiami sa vďaka zmene politického systému veľa zmenilo aj vo oblasti služieb. Štátne firmy sa rozpadali, zakladali sa nové, zväčša súkromné. Ako to bolo vo vašom prípade?
–  Koncom júna 1991 sme všetci dostali vo firme Elektrokov výpoveď z organizačných dôvodov. Podnik i s prevádzkami v celom bývalom okrese
Trnava sa totiž rozpadol. Museli sme sa teda rozhodnúť ako ďalej. Niektorí moji spolupracovníci sa dali na iný druh podnikania. Ostatní sme sa ocitli na úrade práce. Podporu som však bral len asi mesiac, pretože spolu s ďalšími bývalými kolegami sme sa rozhodli, že budeme živnostníkmi.
Vybavili sme si listy živnostníkov a na dnešnej Štefánikovej ulici sme si prenajali priestory Geodézie. Od našej bývalej firmy sme odkúpili potrebnú meraciu techniku, pracovné stoly, regály a všetko potrebné. Keď sme to mali všetko pohromade, začali sme fungovať ako súkromná firma.
Začiatky súkromného podnikateľa iste neboli ľahké…
– To je pravda. Prvé mesiace sme robili vlastne bez nároku na mzdu, pretože všetky zarobené peniaze sme investovali na nákup potrebného materiálu a súčiastok. Žili sme len z úspor.
To trvalo asi tri mesiace. Ešte šťastie, že nejaké peniaze sme dostali aj na odstupnom. Spočiatku sme podnikali ôsmi, no keďže nie každý bol ochotný robiť za takýchto podmienok, po čase sme zostali len traja – Milan Mozolák, Ľuboš Mego a ja.
Napokon ste však zostali v dielni len vy. Prečo?
– Dôvod bol jednoduchý. Obaja moji kolegovia boli starší ako ja a po dovŕšení dôchodkového veku vo firme skončili. Ako najmladší z nich som teda zostal sám.
Boli ste jediný nielen na robotu, ale aj na financovanie firmy. Dalo sa to zvládnuť?
– Iné východisko som nemal. Robil som si vedúceho, robotníka, zásobovača i upratovačku. Našťastie, manželka je ekonómka, takže aspoň s papierovaním mi pomohla. Takto som to v dielni vydržal už vyše dvaapol roka.

A čo dovolenka?
– Zväčša som ju ani nemal, no keď som si aspoň pár dní chcel zobrať, musel som poprosiť niektorého z bývalých kolegov, aby ma zastúpil.
Nevychovali ste si aj nejakého nástupcu, ktorý by pokračoval po vašom odchode do dôchodku?
–  Mladí ľudia už po takýchto zamestnaniach netúžia. Oprava televízorov nie je atraktívne povolanie.
Svojim stálym zákazníkom budete iste chýbať..
– S tým už nič nenarobím. Aj ja mám nárok na zaslúžený dôchodok.
Keď si človek zvykne, že celé dni trávi v práci, nebude to na dôchodku nuda?
– Určite nie. Veď práve pre zaneprázdnenosť v práci som v predošlých rokoch zanedbal veľa vecí. Je čo robiť v záhrade i okolo domu. Aspoň budem mať na to viac času.
Na Jozefa Nedelku ešte prezradíme jednu zaujímavosť. Hoci bol v mladosti všestranným športovcom, vrcholovo sa mu nevenoval. Zato jeho dcéra Martina, ktorá v súčasnosti žije v USA, sa v roku 1984 stala tenisovou juniorskou majsterkou sveta vo štvorhre a dnes pôsobí ako tenisová trénerka.