Trančík obdivuje nevyliečiteľný optimizmus Wintera

Optimista je film o zakladateľovi piešťanských kúpeľov Ľudovítovi Winterovi. Z muža, ktorý vítal v Thermii najvyšších predstaviteľov krajín štyroch kontinentov – manažéra, ktorý sa zaslúžil o vybudovanie infraštruktúry Piešťan  sa na sklonku života stal bedár. Hrdý Winter si však namiesto reptania na nedostatok v zime vzal káričku a vyzbieral z okolia hotelu Slovan, ktorý mu kedysi patril šišky a raždie, aby mal čím kúriť. I napriek tomu, že vstup do kúpeľov mal zakázaný a mohol prejsť len do polovice  kolonádového mosta, ostal optimistom a svet videl ružovejšie ako ktokoľvek z nás. Je to možné, pýtate sa? Odpoveď nájdete v Trančíkovom filme.  O tom, ako toto dielo vznikalo sme sa porozprávali s autorom dokumentu.
Čím vás pri čítaní knihy a študovaní ďalších materiálov Ľ. Winter prekvapil, čím zaskočil?
„Spočiatku scenár vznikal na základe podrobného štúdia materiálu spisovateľky Eriky Podlipnej. Ona čítala Winterove Pamäti ešte v maďarčine a rozhodla sa napísať scenár. Scenár v roku 2002 odmenili v súťaží Slovenského literárneho fondu a keď som ho dostal do rúk, uvedomil som si, že mám k tej téme naozaj blízko a že by som to rád nakrútil.“
Čo z Wintera by ste chceli mať aj vy?
„Skúsenosť človeka jeho formátu  je neprenosná. Nie som podnikateľ, nežijem v tej dobe, mnohé charakterové vlastnosti človeka sú akoby pod zámkom, skutočný charakter sa prejaví až v ťažkej, kritickej situácií.“
A čo mu len tak obyčajne ľudsky závidíte, aj keď to nemusí byť závisť, skôr obdiv!?
„Obdivujem jeho energiu,  vôľu a nevyliečiteľnú schopnosť vidieť na  ľuďoch stále tie lepšie stránky.“
Popíšte zaujímavé momenty z natáčania filmu i to, ako sa dielo vyvíjalo .
„Ako som už spomenul, námet priniesla Erika Podlipná, spisovateľka, ktorá sa úprimne a bez predsudkov zaujíma o biele miesta našich národných dejín.  Po prečítaní jej literárneho scenára som však ešte zďaleka netušil, k čomu ma privedú archívne materiály. Myslím, že skúmanie historických súvislostí je veľké dobrodružstvo. Mal som však v pláne vystavať z týchto historických fragmentov drámu. Začal som pracovať s charaktermi… a ako viete, charakter vám fotografický archív príliš nevyzradí. V tomto smere je Optimista  dielo, ktoré nie je vystavané iba z historických faktov, ale aj z fikcie, ktorá má emocionálny účinok“.
Aké boli vaše prvé dotyky s mestom Piešťany. Kolujú o vás správy, že ste sa narodil práve tu…
„Nenarodil som sa v Piešťanoch, ale začal som tu chodiť do druhej triedy ľudovej a zmaturoval som na miestnom gymnáziu. Vtedy to bola Stredná všeobecnovzdelávacia škola.  V Piešťanoch som prežil kus krásneho detstva… na Eve, na tenisových kurtoch vedľa amfiteátru, kde teraz stojí ten ozrutánsky kultúrny dom, v uličkách starých Piešťán, kde som sa odušu preháňal na bicykli.“
Nechýba Piešťanom novodobý Winter?
„Neviem to posúdiť.  Myslím, že Piešťany majú viacero schopných ľudí, inak by nevyzerali tak príťažlivo. Na druhej strane by sa istotne našlo mnoho vecí, ktoré im ešte chýbajú.“
Nezdá sa vám, že Piešťany žijú len zo zašlej slávy jeho kúpeľov?
„Žijú zo zašlej slávy, pochopiteľne! Rovnako zo zašlej slávy žijú a dúfajme že aj chcú žiť mnohé iné mestá, mnohé budovy, ale aj mnohí ľudia. Ale poviem vám to takto, myslím si, že treba veci vidieť  aj s dávkou Winterovej empatie, myslím, že by sa zo súčasného rozmachu Piešťán prekvapil a potešil…“
Pretože váš film zaujal aj hyperaktívnych školákov, ktorí neposedia ani na chvíľu na zadku, skúste si spomenúť na svoje detstvo a podeliť sa s čitateľmi o nejakú veselú príhodu z detstva, mladosti?
„No, jednu môžem vytiahnuť na svetlo. Mal som tuším desať rokov a stal sa mi úraz, tržná rana na nohe.  V nemocnici  nebola voľná posteľ a tak som sa ocitol na jednom lôžku s iným chalanom.  O zábavu nebola núdza. V noci sme sa ťahali o paplón a statočne okopávali. Jedného dňa sme mali granadír, ktorý nám hrozne nechutil. Môj spolunocľažník sa posadil s tanierom do okna a vidličkou ho vystreľoval  do ulice. Akémusi chodcovi spadli okuliare. Netrvalo dlho a našli nás pod paplónom. Jeho poslali domov a mňa na operačku, lebo sa mi rana rozpadla.  Strávil  som potom v nemocnici celé prázdniny.“  
V súčasnosti prednášate na vysokej škole , ale zrejme aj pracujete na nejakom novom filme. Ak áno, popíšte prosím o čo ide?
„Dokončujem GEN o spisovateľovi Petrovi Jarošovi.“
Čo je na réžii najkrajšie?
„Pekné herečky.“
A čo je základom dobrého filmu – dobrý scenár, silný príbeh,  hudba,  kamera, réžia? Všetko dohromady ? Kedy pocítite tú slasť autora a poviete si – toto je fakt dobré!
„Niektorí autori už pri písaní scenára počujú potlesk  v kinosále.  Ale žiaľ  – ja medzi nich nepatrím."
Ste typom človeka, čo  naháňa čas? Alebo ho láskavo necháva plynúť… A prispôsobuje sa momentálnej situácii?
„Čas sa dobehnúť nedá, ani predbehnúť, ani ho nenaháňam.  Hoci som za posledné dva týždne dokončoval film v Prahe, medzitým som musel  odskočiť na tri  dni do Grenoblu a po návrate ma čakali nové úlohy  na bratislavskej škole, nesťažujem sa na čas. Žiadne láskavé plynutie času však neprichádza do úvahy.  Sú veci, ktoré jednoducho musíte urobiť a musíte dodržať slovo.“