Piešťany a vznik Slovenského štátu (I. časť)

 No súčasne sa položili aj základné prvky slovenskej štátnosti, ktorá sa plne konštituovala práve 14. marca 1939.
V 1. ČSR dostali jej občania, vrátane Slovákov, široké možnosti kultúrneho a spoločenského rozvoja. Pražská vláda však nebola ochotná akceptovať ich národné práva, ba dve desaťročia odmietala uznať Slovákov za národ.
Politický program naplnenia národných práv viedla pod heslom boja za autonómiu (samosprávu) Slovenska predovšetkým Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS) na čele s Andrejom Hlinkom. Už krátko po Hlinkovej smrti, v septembri 1938, sa však radikálne zmenila medzinárodnopolitická konštelácia.
Rozhodnutím mocností na Mníchovskej konferencii sa ČSR dostala zo sféry vplyvu demokratického Francúzka do mocenskej sféry nacistického Nemecka a prišla o značnú časť svojho územia v prospech Nemecka, potom i Maďarska a Poľska.
Otras čs. štátu spôsobený Mníchovom využila HSĽS na nastolenie slovenskej autonómie. Jej predstavitelia už 6. októbra 1938 v Žiline vyhlásili autonómiu krajiny a zostavili historicky prvú slovenskú vládu na čele s Dr. Jozefom Tisom.
Politický systém Slovenska sa prispôsobil totalitnému systému jedinej vládnucej strany, aký v tom čase jestvoval v Nemecku či fašistickom Taliansku. HSĽS totiž nepovolila fungovanie iných slovenských politických strán; ľavicové strany ako KSČ či sociálnu demokraciu bez milosti zakázali. Slovenskú formu totalitného režimu preto historici pomenovali ako „ľudácka diktatúra".

Piešťany za autonómie

Prvé správy o politickom prevrate doniesli zo Žiliny do Piešťan miestni funkcionári HSĽS, ktorí boli priamo prítomní na rokovaniach. Informácie sa rýchle rozniesli po meste a niektoré ľudácke rodiny ozdobili svoje domy vlajkami. Po večernej ružencovej pobožnosti bol zorganizovaný slávnostný autonomistický sprievod, ktorý však četníci čoskoro rozpustili.
Ďalšieho manifestačného pochodu Piešťancov za autonómiu 16. októbra sa zúčastnili už aj najvyšší predstavitelia z Bratislavy: minister Ferdinand Ďurčanský, šéf propagandy Alexander Mach či bratislavský kanonik Karol Körper, ktorý bol duchovným vodcom Hlinkovej gardy (HG).
Ako zaznamenáva kronika, obyvateľstvo tu prejavilo „svoj nesúhlas a nenávisť voči Čechom a židom", pričom odznievali výkriky typu „Slovensko Slovákom, Palestína židákom", „Češi peši do Prahy" a pod. Kňaz Körper zas vysvetlil prítomným účastníkom nový režimistický pozdrav „Na stráž", ktorý sa v Piešťanoch odvtedy aj začal používať.
Následkom uchopenia politickej moci do rúk HSĽS na vládnej úrovni sa zmenila aj štruktúra obecného zastupiteľstva, z ktorého vypadli všetci príslušníci zrušených politických strán – KSČ, Sociálnej demokracie a Židovskej strany. Pre mesto citeľnou udalosťou bol aj nútený odchod českých zamestnancov už v druhej polovici októbra.
Išlo najmä o niekoľkých četníkov, riaditeľov škôl, prednostu pošty, okresného súdu, či prednostu stanice. K scenérii politického prevratu patrí vždy aj premenúvanie verejných priestranstiev či odstraňovanie symbolov predošlého režimu. Nie inak tomu bolo v roku 1938, keď museli najprv zmiznúť najprv portréty bývalých najvyšších predstaviteľov ČSR – prezidentov Masaryka a Beneša, a onedlho boli premenované aj viaceré ulice.
V atmosfére protičeskej nenávisti prekážali aj osobnosti typu Komenského; hlavnú ulicu, vedúcu od stanice po kúpeľný ostrov, napr. premenovali poslanci na Ulicu Andreja Hlinku.
Potvrdením a zavŕšením politického triumfu HSĽS v krajine mali byť voľby do Snemu Slovenskej krajiny – prvého zákonodarného orgánu. Voľby to však boli len podľa názvu – hlasovanie totiž úplne stratilo demokratický charakter. Povolená bola totiž len jediná kandidátka, ktorú, až na výnimky, tvorili ľudáci.
Hlasovaním za predloženú kandidátku mali obyvatelia Slovenska vyjadriť súhlas s pooktóbrovým vývojom. To spravilo takmer 100 % Piešťancov – presne 7154 z celkového počtu 7185. Bolo to 99,5 %, čo bolo viac než celoslovenský priemer, ktorý bol 97,5 %. (Volebný výsledok roku 1938 tak akoby predznamenal neskoršie komunistické voľby, kde bezalternatívne kandidátky takisto vždy dostávali 99 % hlasov.)
Kvôli lepšej kontrole odovzdaných hlasov predstavitelia nového režimu v meste nariadili, že miestni Nemci a Maďari museli hlasovať v oddelených miestnostiach.

Čas prevracačov kabátov

Piešťany kráčali s duchom doby aj po stránke oficiálne propagovaného „slovensko-nemeckého priateľstva". Už 8. februára 1939, teda vyše mesiac pred definitívnym rozbitím ČSR, tu bol založený miestny Slovensko-nemecký spolok. Jeho ustanovujúcej schôdze v hoteli Metropol sa zúčastnilo údajne až 400 robotníkov, z ktorých, podľa hlásenia okresného náčelníka, „veľká čiastka bola predtým v komunistickej strane organizovaná".
V „revolučnej" dobe sa mohli uplatniť nielen prevracači kabátov, ale aj rôzne pofidérne radikálne živly, ktoré boli v demokratickom systéme na okraji spoločnosti. Nie inak tomu bolo aj v Piešťanoch. Populárnym bolo najmä protičeské a protižidovské štvanie.
Na tomto poli mimoriadne vynikol najmä farár František Boháč a piešťanský učiteľ Ján Csenkey. Najmä sokolovský farár Boháč, (ktorý bol v tejto obci aj starostom) bol tragickou figúrou. Známym sa stal verejnými výrokmi typu „modliť a udrieť", alebo „žida pri krste pod vodou držať desať minút" a podobnými šovinistickými heslami.
Už 7. novembra 1938 spolu s istým Emilom Blaškom, obaja ozbrojení poľovníckymi puškami a posilnení skupinou gardistov, ohrozovali sokolovského židovského obchodníka a krčmára Edmunda Lövyho, ktorému svojvoľne zabavili trafiku a vybrakovali liehové nápoje, ako aj iný tovar z obchodu.

Roztrhlo sa vrece s nenávisťou

Podobné nenávistné reči – a útoky – voči miestnym židom či iným skupinám občanov (najostrejšie boli voči Winterovcom – i keď tí prestúpili na katolicizmus ešte v roku 1907), donútili okresného náčelníka k zásahu. Keď bol učiteľ Csenkey preložený z Piešťan do Turzovky a podobný osud hrozil aj farárovi Boháčovi zo Sokoloviec, spustila sa nová lavína udalostí.
Tento krok sa totiž znepáčil obyvateľom Sokoloviec a Ratnoviec, kde farár pôsobil. Viacerí z nich sa začali schádzať 1. marca pri Obecnom dome v Piešťanoch, kde svoj nesúhlas verejne demonštrovali. Csenkeyom poštvaný dav niekoľkých stoviek nespokojencov však nerešpektoval žiadne úradné výzvy žandárstva, ani obecného notára Vilčeka, a preto nasledujúci deň, 2. marca 1939, boli J. Csenkey a F. Juriš četníkmi zatknutí.
Správa o Csenkeyovom zatknutí pôsobila v radikálnej časti ľudákov a gardistov ako ďalšia rozbuška. Nespokojenci sa 3. marca zišli znova, pričom začali rabovať v troch židovských pekárňach a ďalších židovských obchodoch, pred okresným úradom sa dožadovali Csenkeyovho prepustenia. V podvečerných hodinách si s rozbesneným tisícčlenným davom nevedel poradiť ani okresný náčelník.
Vzbúrenci totiž namiesto rozchodu zaútočili na prichádzajúcich žandárov kamením, pričom viacerých ranili. Situáciu v kritickej chvíli vyriešil až príchod vojenskej asistencie, pričom bolo zatknutých 40 výtržníkov.
Následkom rozbúrenej situácie vydal okresný úrad 4. marca zákaz akéhokoľvek zhromažďovania od 20. do 5. hodiny rána, ba aj zdržovanie sa na ulici. Zatvoriť sa mali aj všetky výčapy a hostince.
Piešťanské nepokoje mali aj politický dosah. Hneď 4. marca bol okresný náčelník Vojtech Skyčák príkazom ministra vnútra Macha odvolaný a na jeho miesto bol menovaný Jozef Mišík. Ako následok demonštrácií četníci v dňoch 5.-10. marca vyšetrovali osoby, ktoré sa týchto demonštrácií zúčastnili, pričom asi 40 spomenutých výtržníkov odviezli do Bratislavy.
Okresný náčelník charakterizoval ich politicko-osobný profil dosť jednoznačne, slovami: „…väčšina z nich bola komunistického smýšľania a nepožívajú tu dobrej povesti."
Nie všetci čelní podnecovatelia nenávistného hnutia však boli potrestaní. Rozhodnutím Biskupského úradu v Trnave bol totiž farár Boháč ponechaný aj naďalej v Sokolovciach.