Medzi ženami je nostalgia po MDŽ silná

Lebo pred nežnou revolúciou ste v tento deň stretli v uliciach viac potácajúcich sa chlapov ako šťastných žien s karafiátom v ruke. Sviatok sme si akosi sami pobabrali. Ale keďže prirodzenosťou človeka je hľadanie radosti, ženy opäť túžia po oslave.
Ruku na srdce, ktorú z nás, milé dámy, dievčence a slečny, nepoteší hoci len drobná kytička snežienok? Pardon, snežienky nie! Tie už muži pre nás vytrhali a sú zákonom chránené. Aj my ženy by sme sa však chceli opäť aspoň v jeden deň v roku cítiť ako nežné, obdivované a chránené ako snežienky. O svojich spomienkach i pocitoch nám rozprávali ženy, ktoré si MDŽ pamätajú z detstva či mladosti.
Tatiana Priadková: „Narodila som sa v Sovietskom zväze, preto poznám dôverne oslavu Medzinárodného dňa žien v Rusku, kde sa tento sviatok slávil globálne. V ten deň ženy len čo vyšli ráno z domu, na každom kroku cítili pozornosť a galantnosť mužov.
Pustili ich sadnúť si v autobuse, otvárali im dvere, keď mali vstúpiť do miestnosti, úctivo sa k nim správali, boli milí a vtipní. V práci im kolegovia varili kávu aj čaj, ponúkali sladkosti. Z roboty či zo školy išli ženy a dievčatá domov s kvetmi v rukách. Keď sa spomenie MDŽ – mám pred sebou kytičku tulipánov a karafiátov a sprevádza ma vôňa konvalinkovej voňavky. Dostávala som ich vždy 8. marca.
Je to taká milá nostalgická spomienka. Ruské ženy si tento deň skutočne užívajú aj dnes. Doma im varia manželia a synovia, dokonca aj umývajú riad. V televízii vysielajú zamilované romantické filmy, v koncertných sálach v Moskve bývali aj bývajú veľkolepé koncerty, v divadle hrajú hry o ženách. Všetko je veľmi pozitívne ladené – dodnes je 8. marec výnimočným sviatkom. MDŽ je poklonou žien.
Ak by aj dnes chceli ženy zažiť niečo pekné, odporúčam im vybrať sa do Moskvy. Neobanujú. Keď som sa po skončení vysokej školy vydala a presťahovala do Piešťan, zarazilo ma, keď naša úseková dôverníčka v práci začala zbierať od žien po päťdesiatke.
Skladali sme sa na alkohol pre mužov! Bolo to pre mňa nepochopiteľné. Aj tu, na Slovensku, sa síce MDŽ oslavovalo, ale ani zďaleka to nebolo také výnimočné ako u nás v Rusku.Tu som bola z MDŽ skôr sklamaná. Preto ak ovoniam konvalinky – opäť cítim moju voňavku z mladosti a vraciam sa späť k pekným spomienkam."
Cecília Bartovicová: „Ešte keď som robila v kasárňach, išli sme MDŽ osláviť do Lipy. Všetky okolité reštaurácie boli vtedy plné ľudí, bolo treba hľadať si miesto na sedenie. Oslavy MDŽ som mala rada, bolo to uvoľnenie z práce a všedného života, bol to dobrý dôvod na spoločenské posedenie. Rovnako som milovala aj prvý máj. Oba tieto sviatky mi chýbajú. Dnes síce mladí oslavujú Valentína, ale mne to nič nehovorí, aj keď sviatok všetkých zamilovaných rešpektujem, pretože pracujem v prevádzke, kde sa Valentín nosí."
Slavomíra Nováková: „S dobou zanikajú aj tradície. Skutočne. Za starých čias, kedysi dávno-pradávno, keď našu krajinu spravovali bratia komunisti (komančovia), keď každý mal prácu a následne za to aj plácu, no tak v tých časoch boli ešte zachované aj iné dobré hodnoty (aj statky), a slávili sa aj mnohé sviatky.
Muži boli ešte gentlemani a nám ženám zvykli k sviatku žien aj pogratulovať, aj darček dať, aj to s nami osláviť. Dokonca aj na pracoviskách bolo dobrou tradíciou, že my, pracujúce súdružky, sme dostali od šéfov rôzne darčeky s poďakovaním vedenia závodu za našu prácu a bolo dobrým zvykom, že bývali aj kolektívne posedenia stredísk, kde sme náš sviatok náležite oslávili pri hudbe aj vínku.
Pamätám si, že pri jednom takom posedení sme každá dostali od úsekového dôverníka karafiát. Dôverník bol verný manžel, preto jeden odložil aj pre svoju manželku, ktorá ho chápajúco čakala doma, kým si on svedomite plnil povinnosti a venoval sa svojim kolegyniam.
Úlohu bral dôsledne, aby sa vcítil do našich duší, sa náležite potúžil, a aby nám nebolo zima, jednu po druhej nás pri tanci k sebe pritískal a to veľmi intenzívne. (Ja som sa odťahovala…) Keď sme išli domov, jednu vyvolenú išiel odprevadiť, pričom zlomil karafiát pre manželku…Neviem, či sa dnes v sociálnom fonde nájde niečo pre nás, nežné pohlavie, každopádne my ženy určite máme rady, keď sme obdarované kvetmi.
Ja pochádzam z rodiny, kde sa tradícia MDŽ zachovávala. Od otca a bratov sme vždy s mamou dostali k sviatku kvietok a nejakú drobnosť, čo bolo veľmi milé, dokonca si pamätám, že môj otecko každé MDŽ obdaril ženy na svojom pracovisku kvietkom a darčekom.
Môj syn mi odmalička na MDŽ dával srdiečko s nejakou milou kresbou, mám ich všetky odložené. Takže páni, nezabúdajte, že ženám patria kvetiny, a keď sa ešte niečo k tomu nájde, napr. pozvanie na dobrú večeru pri sviečkach a hudbe, nebude to mať chybu. Veď každá si zaslúži, aby bola aspoň raz vytrhnutá zo stereotypu všedných dní. Čo by ste bez nás vlastne robili???"
Stanislava Šimová: „Ak sa spomenie MDŽ, vidím tradičnú kyticu pre ženy – tri klinčeky červenej farby. Niektorí bohatší muži pridali aj bonboniéru, ktorú aj tak potom zožrali. Môj otec nosil mame len tie klinčeky, no nezabudol prísť v alkoholovom opojení.
Ako deti sme recitovali a spievali tetám z Trikoty alebo Kožatexu a rozdávali sme im papierové klinčeky, tulipány a narcisy, ale aj háčkované alebo vyšívané dečky. Ako odmenu za krásne literárno-hudobné pásmo nás obdarovali jedným chlebíčkom, laskonkou a žltou alebo oranžovou malinovkou. Mamám sme vždy vyrobili srdiečka s veršíkmi.
Na iné špeciálne zvyky si nespomínam, ale keďže pochádzam z robotníckej rodiny a bývala som blízko JRD, vždy popoludní odtiaľ vychádzala veľká skupina podgurážených mužov. Tak potom neviem, pre koho bol tento sviatok určený."