Február 1948 (komunistický prevrat) a Piešťany
Celé štyri desaťročia, od roku 1949 až do roku 1989, sme si verejne pripomínali (či skôr nútene oslavovali) udalosti z 25. februára 1948, keď sa KSČ stala jedinou vládnucou stranou v krajine. Komunistická propaganda tento deň vyhlásila za štátny sviatok a oficiálne pomenovala ako „Februárové víťazstvo pracujúceho ľudu“.
V skutočnosti to však bolo víťazstvo len pre malú časť obyvateľstva. Krajinu ako takú komunistický režim uvrhol do medzinárodnej izolácie, obohnal ostatným drôtom, mínovými poľami, prehĺbil zaostávanie voči západnej Európe, z ktorého sme sa nevymanili dodnes.
Predovšetkým ale spôsobil státisíce ľudských tragédií a náš štát uvrhol do ponižujúceho postavenia voči zločinnému sovietskemu režimu.
Pri spomienke na februárové udalosti sa ale treba pozrieť o čosi vzad. Veľmocenské dohody z Jalty o rozdelení sfér vplyvu, obsadenie veľkej časti Európy armádami ZSSR, predznačilo aj neskoršie politické ovládnutie týchto krajín.
Koniec druhej svetovej vojny tak pre značnú časť Európy znamenal porážku brutálneho nacizmu, rozhodne však nie politické oslobodenie. V krajinách, ktoré sa ocitli v záujmovej sfére Moskvy, bolo len otázkou času, kedy do svojich rúk uchopia úplnú moc jej služobníci – komunisti. ČSR nebola výnimkou.
Piešťany – bašta demokratov
Nie vo všetkých slovenských mestách a okresoch mali však komunisti od roku 1945 silné postavenie. Medzi takéto oblasti patrili práve Piešťany. Obyvateľstvo mesta – i okresu – zväčša tradične sympatizovalo s politikou HSĽS a myšlienkou slovenskej samostatnosti.
Po zániku SR sa tu pevne etablovala Demokratická strana – strana, ktorá nemala žiadnu tradíciu, no predstavovala vo svojom čase jedinú alternatívu komunistickej línii. Piešťany patrili medzi šesť okresných miest, v ktorých demokrati získali kľúčovú funkciu okresnej úrovne štátnej správy – kreslo predsedu Okresného národného výboru už hneď po prechode frontu, v čase triumfálneho nástupu komunistickej politiky.
Podporu Piešťancov si demokratické sily udržali aj vo voľbách roku 1946; Demokratická strana, spolu so Stranou slobody (v ktorej mnohí videli akési pokračovanie HSĽS), komunistov doslova prevalcovali. Spolu získali vyše šesťtisíc hlasov (5200 + 880) oproti 2400 hlasom pre komunistov. Iste aj tieto výsledky prispeli k tomu, že DS sa práve v Piešťanoch rozhodla v januári 1947 zorganizovať veľký zjazd slovenských roľníkov.
Ten bol, mimochodom, aj jedným z mála nátlakových spoločenských prostriedkov, ktoré demokrati v čase mocenských zápasov reálne využili.
Ako je však známe, na ceste likvidácie politickej plurality komunistov nezastavilo ani víťazstvo Demokratickej strany na Slovensku vo voľbách. Prevahu demokratov slovenskí komunisti pomocou českých strán, ale najmä za pomoci najrôznejších nečistých metód politického boja, postupne prakticky odbúravali.
Piešťany však, ako sme už spomenuli, v žiadnom prípade nepatrili medzi mestá, ktoré by už pred februárom 1948 ovládali komunisti. Po rozhodujúcom mocenskom stretnutí KSČ a demokratických síl 20.-24. februára 1948 v Prahe (a v Bratislave), ktorý značil koniec pre nekomunistické sily, však už bolo nereálne, aby si svoje pozície podržali, hoci i v dovtedajších baštách.
Sídlo demokratov zapečatili
Už koncom februára nová politická moc nariadila jednoducho likvidáciu dovtedajších mestských i okresných národných výborov (tu mali prevahu nekomunisti). Namiesto nich nariadili vytvoriť akési „správne komisie", kde sa dostali len členovia KSČ či sympatizanti komunistov. V Piešťanoch sa predsedom okresnej správnej komisie stal už 27. februára lekár Jozef Kubo, podpredsedami Ferdinand Malík, Fridolín Gajdošík.
Predsedom miestnej správnej komisie bol menovaný Rudolf Janiska, správca kina, podpredsedami Ján Prištic, Adrián Petlák.Podobný osud postihol aj miestne centrály nekomunistických strán; sekretariát Demokratickej strany žandári z miestnej stanice Národnej bezpečnosti na „vyšší príkaz" jednoducho zapečatili.
Priestory aj s majetkom boli demokratom jednoducho zhabané a odovzdané do správy miestnej organizácii Sväzu slovenských partizánov (neskôr zväz protifašistických bojovníkov). Možno podotknúť, že išlo o „politickú odmenu"; práve partizánske organizácie – spolu s odborármi – patrili medzi najhorlivejších pomocníkom komunistov v ich úsilí o štátny prevrat už od roku 1945.
Vzápätí po ovládnutí politických pozícií sa komunisti vrhli na majetky – hoci zatiaľ len v podobe podnikov. Na všetky väčšie podniky v meste (mlyn, potravinárske podniky a i.) uvrhli tzv. národnú správu. Tá v praxi značila dosadenie „ich" človeka do riadiacej funkcie.
Na odpor sa nezmohli
Aký bol postoj obyvateľstva k prevratu? Neskorší mestský kronikár ho -pochopiteľne v duchu vládnucej ideológie – opísal veľmi jednoducho, vraj „ľud Piešťan s radosťou vítal vyriešenie vládnej krízy", t.j. uchopenie moci do rúk KSČ. O tom možno vážne pochybovať. Na druhej strane je však pravdou, že demokratické štruktúry v meste v kritickom čase nezorganizovali žiadnu protiakciu voči komunistickému diktátu.
Akoby hodili flintu do žita. Väčšina ľudí bola apatická či dezorientovaná. Mnohí sa akoby o verejné veci prestali zaujímať. V povojnovom období podliehali mierovým ilúziám,
odmietali uveriť, že by ich mohlo postihnúť podobné nešťastie, ako bola nedávno skončená svetová vojna. Iní uverili komunistickým sľubom o ružovej budúcnosti. Z tohto pohľadu bol teda vývoj v Piešťanoch verným, a zároveň smutným, obrazom vtedajšieho Slovenska.
