Burza je ako lotéria, nevieš kedy a čo vyhráš

V sobotu 21. februára som teda konečne vyrazil. Už pri Tescu som si uprostred hmly hustej ako mlieko vravel, že vôbec sa nebudem čudovať, ak v krakovianskom kultúrnom dome budem sám. Ako hlboko som podcenil zberateľskú vášeň, mi došlo v Krakovanoch na inokedy pokojnej a prázdnej ulici, dnes obsypanej parkujúcimi autami. Ešpézetky z celého západného Slovenska a Čiech, autá všetkých druhov a veľkostí vrátane prívesných vozíkov, niektoré už naložené nakúpenými kusmi, mi oznámili, že krátko pred deviatou hodinou prichádzam ako pozorovateľ v najlepšom, no ako kupec s vážnym záujmom o niečo vzácne a výnimočné som mal byť na mieste už o siedmej.
Utvrdil ma v tom jeden z predávajúcich, ktorý možno zo šetrnosti či z lásky k čerstvému vzduchu predával svoj tovar vonku priamo z auta, keď sa nahlas rozhodoval, či to pre dnešok zabalí, alebo ešte chvíľu zostane. Aj preto som sa po povrchnom vzhliadnutí ostatných tovarov vystavených vonku (dominovali staré obrazy, porcelán, vojenské oblečenie) poponáhľal dnu.

Od známok až po bodáky

Za vstup do sály kultúrneho domu, kde sú na stoloch rozložení predávajúci, zaplatíte jedno euro, ak chcete predávať, zaplatíte za stôl dve eurá. Väčšinou sú však všetky stoly obsadené, preto musíte byť na mieste už o šiestej. „Býva tu omnoho viac ľudí ako dnes, počasie asi mnohých odradilo," hovorí mi žena pri vstupe a po informácii, že som prišiel kvôli reportáži, je mi vstupné odpustené.
Začínam sa teda rozhliadať a voliť smer „prehliadky" azda stovky stolov hýriacich starými mincami, knihami, známkami, vyznamenaniami, porcelánom, nožíkmi, bodákmi, mečmi,strelnými zbraňami, vzduchovkami, starými ročníkmi novín, vykopávkami, obrazmi, starým poľnohospodárskym náradím a všetkým ostatným, čo ste mnohokrát videli vo výkladoch starožitníctiev či na povale starej mamy…

Predaj vykopávok ako osveta

Po prvej zbežnej obchôdzke sa zastavujem pri mužovi ponúkajúcom vykopávky, na aké sme zvyknutí z výstavných siení múzeí. Fotografovanie exponátov (železné hroty šípov, staré kosáky…) však odmieta. „Archeológovia nás nemajú radi. Nie žeby sme robili niečo protizákonné, ale nepáči sa im to. Sami však o takéto predmety nemajú záujem ani ich nehľadajú, a keď im ich dáme, zľahne sa po nich zem, nikdy ich vystavené neuvidíte. Ja takto aspoň popularizujem medzi mladými vedu," hovorí predajca až od Šale, v civile inak učiteľ.
Medzi štamgastov krakovianskej burzy patrí Pavol Plánka z Trenčína. Chodí na ňu už od jej začiatkov, teda viac ako 20 rokov. „Je to pre mňa koníček, na ktorom nezarobím a často som aj v totálnom mínuse. Viete, čo to znamená? Napríklad idem na burzu do Košíc a predám veci za tisíc korún. No na benzín som minul tisíc štyristo," vysvetľuje mi a dodáva, že „burza je ako lotéria, nikdy nevieš, kedy a čo vyhráš, alebo jeden deň hojno, na druhý deň ho…," uzatvára vtipne svoju filozofiu zberateľa – priekupníka.

Nie je to ľahký chlebíček

O tom, že výkupom, zberom a predajom starých vecí sa dá aj uživiť, sa dozvedám pri inom stole. Zaujali ma na ňom nezvyčajné kožené čižmy. „Sú z Laponska, nosia ich Čukčovia," odpovedá na moje otázky predávajúci z Bratislavy. Hovorí, že okrem burzy v Krakovanoch chodí spolu s manželkou aj na podobné do Trenčína a Červeného kameňa. Dnes vyrážali z domu pred piatou ráno. „Áno, uživí nás to, ale ten, kto si myslí, že je to ľahký chlebíček, je na veľkom omyle. Je to však lepšie, ako sedieť v zelovoci," dopĺňa s úsmevom. Ja môžem len dodať, že aj zaujímavejšie. Tentoraz som síce nič nekúpil, no to len preto, že veľmi veľa vecí sa mi páčilo a pre žiadnu z nich som sa nedokázal definitívne rozhodnúť. Nuž, aspoň budem mať dôvod prísť ešte raz…