Brankár Peter Kubo: Táto sezóna je asi mojou poslednou

Piešťanci v nej nazbierali 103 bodov, čo je doteraz najviac v histórii klubu. Navyše mali druhý najlepší útok i druhú najlepšiu obranu. Ich brankár Peter Kubo bol zasa jediným brankárom celej súťaže, ktorý nedostal gól až v siedmich zápasoch. Keďže aj v úspešnosti zásahov je s 93,73 percentami druhým najlepším brankárom prvej ligy, využili sme prestávku, ktorú majú Piešťanci pred štvrťfinálovými bojmi, na rozhovor s ním.
Zdá sa, že ste ako víno – čím starší, tým lepší. Veď vlani v lete ste mali už 36 rokov. Kde je tajomstvo vašej obdivuhodnej formy?
– Myslím si, že pred touto sezónou sa dala v Piešťanoch dokopy dobrá partia a chlapci mi svojimi výkonmi pomohli k tejto bilancii.
Málokto však vie, že v minulosti ste boli obojživelníkom, keď okrem hokeja ste hrávali aj futbal…
– To už je dávno! Ako deväťročného ma Ľuboš Horváth nahovoril na hokej, kde som začínal u trénerov Kutinu a Macháča. No zároveň ma bavil aj futbal, ktorému som sa venoval až do odchodu na vojenčinu.
Aj vo futbale ste boli brankárom?
– To nie, pretože na tento post som bol, na rozdiel od hokeja, príliš malý. Okrem bránky som však mohol hrať na hociktorom poste. Ale aj v hokeji som sa dostal do bránky náhodou. Bolo to ešte na základnej škole. Nemal kto chytať, tak poslali do bránky mňa. Odvtedy som v nej ostal.
Ak neberieme do úvahy posledné dve sezóny, v Piešťanoch ste predtým veľa nechytali. Prečo?

– Po vojenčine som síce začal chytať v Piešťanoch, no potom som odišiel do Nórska, kde som pôsobil v najvyššej súťaži – elitserien – vo Valerengene Oslo. Bol som tam dve sezóny a s týmto mužstvom som získal dva majstrovské tituly.
Vieme o vás, že pobyt v Nórsku ste si po rokoch zopakovali…
– Áno, bolo to v roku 2005, no predtým som sa štyri roky hokeju vôbec nevenoval.
Môžete nám prezradiť, prečo?
– Pracoval som v kúpeľoch a časovo sa to nedalo stihnúť. Po návrate z Nórska som to znova skúsil v rodných Piešťanoch a v bránke som zostal dodnes. Nebanujem, že som zostal. S výkonom spoluhráčov rástla aj moja výkonnosť, o čom svedčia štatistiky.
Keď už je reč o nórskej najvyššej súťaži, aká bola jej úroveň v porovnaní s našou?
–  Štyri najlepšie mužstvá sú na úrovni našej extraligy, ostatné sa môžu zrovnávať s našou prvou ligou.
Otočme však list. Je o vás známe, že ste impulzívnym typom, o čom svedčí aj viacero desaťminútových trestov, ktoré vám rozhodcovia za komentovanie ich výkonov udelili. Nedokážete sa trochu krotiť?
– Ono sa to ľahko povie, no keď nemá rozhodca pre nás rovnaký meter ako pre súpera, tak vtedy viem byť zlý. Neznášam totiž skrivodlivosť.
S rozhodcami to zasa nemusí byť až také zlé, keď vám dovolia chytať bez štucní a pod „betónmi" máte holé nohy. Nie je vám na ľade zima?
– Ani nie. Ja som si na to zvykol a keď to rozhodcom neprekáža ani ja na tom nebudem nič meniť.
Piešťanskí spoluhráči i diváci vás poznajú aj pod prezývkou Anča. Ako ste k nej prišli?
– Dostal som ju ešte na základnej škole. Páčila sa mi spolužiačka Anička, preto ma začali chalani v triede volať Anča.
Kde je tajomstvo tohtoročných úspechov hokejistov ŠHK 37? Veď pred sezónou z mužstva odišli viaceré opory.
– Tréner Klement dokázal dať dohromady kolektív so štyrmi vyrovnanými útokmi a navyše nás vie pred zápasom aj patrične motivovať.
Prezident klubu Jaroslav Lušňák v rozhovore pre naše noviny povedal, že klub hráčov patrične motivoval. Znamená to, že ste si polepšili aj finančne?
– Dá sa tak povedať.
Vy však strávite na štadióne celý deň, veď okrem brankára ste aj údržbárom, ba neraz vás vidieť aj za volantom rolby…
–  Z hráčov som jediný, ktorý na štadióne aj pracuje. Väčšina chalanov totiž študuje.
Dá sa to pri toľkých tréningoch a zápasoch zvládnuť?
– Áno, okrem soboty síce trénujeme každý deň, no trikrát len raz denne.
Čaká vás štvrťfinále play-off. V základnej časti ste doma ani raz neprehrali. Okrem dvoch zápasov, v ktorých sa predlžovalo, ste všetky ostatné vyhrali v riadnom hracom čase. Výhodu domáceho prostredia budete iste chcieť využiť aj v zápasoch play-off.
– Samozrejme by som bol rád, keby sme domácu víťaznú sériu potiahli čo najdlhšie.
Nech už sezóna dopadne akokoľvek, pre vás bude v piešťanskom drese iste najúspešnejšia…
–  To je pravda, no zrejme aj posledná. Napriek tomu, že vrchol svojej hráčskej kariéry zažívam práve teraz, ako 36-ročný, som už dosť starý. Mal by som preto uvoľniť miesto mladším.
Je to už vaše definitívne rozhodnutie? Veď je tu ešte šanca zachytať si extraligu…
–  To je ešte dlhá pesnička, veď najprv by sme museli uspieť v play-off a potom v baráži. Navyše, zatiaľ som sa ešte definitívne ani nerozhodol.
Máte v rodine niekoho, kto bude pokračovateľom v hokejovej tradícii?
– Áno. Syn Martin totiž hráva za piešťanských siedmakov. Na rozdiel odo mňa nie je brankárom, ale útočníkom. Kým ja gólom zabraňujem, jeho úlohou je ich dávať.