Pravda pre môjho syna
Nikto – len ten, čo ľúbi a prežil, si vie predstaviť, čo prežíva matka, ktorá nájde svojho syna doma mŕtveho, keď ho videla pred dvoma hodinami odchádzať z domu živého. To sa nedá popísať. Na to nie sú slová. Pravda o posledných hodinách života a tragickom úmrtí môjho syna je podľa toho, čo som videla a počula z úst kompetentných, takáto:
Môj syn odišiel pred piatou hodinou na bicykli z domu, vtedy som s ním hovorila naposledy. O pár chvíľ na to o 7.15 h som ho našla mŕtveho u mňa doma. V tom okamihu som to ešte nevedela, že skonal, ale pohľad na neho a jeho studené ruky to hovorili… V takom otrase a šoku som inštinktívne volala 155-ku, z dispečingu ma riadili pri masáži srdca.
Svojho syna som chcela zachrániť silou-mocou, no márne. Môj syn sa neprebral. Asi o desať minút došli aj záchranári a jeden z nich prekvapene povedal: „To je predsa ten človek, ktorého som dnes o pol šiestej preberal pri Chirane z bezvedomia." Prebleslo mi hlavou – ak tento človek pred dvomi hodinami preberal môjho zraneného syna z bezvedomia, bolo to predsa len pol hodinu po tom, čo odišiel z domu!
Záchranári sa zavreli s mojím synom do vedľajšej izby a mne povedali, že tam nemôžem byť. Za niekoľko minút prišli ďalší traja zdravotníci, takže piati zdravotníci boli sami s mojím synom aspoň hodinu. Bolo 9.05, keď skončili, a už došla lekárka, ktorá skonštatovala smrť spôsobenú náhodným úrazom.
To sme videli neskôr na papieri. Po nej k nám došli policajti. Povedali mi iba to, že z nemocnice im dali avízo, preto tu hľadajú pacienta. Do 9.00 h nepoznali ani jeho meno, hoci bol už dve hodiny mŕtvy. Môj synček mal veľkú tržnú ranu na čele, na boku a pri ľadvinách mal modriny veľké aspoň 30 cm, nohy prejdené niečím…
Na botaske ostala po cudzom plášti stopa, bundu a rifle mal také špinavé, aké by si na seba nikdy v živote nedal. A jeho tričko a sveter nám vrátili zakrvácané. Môjmu synovi už nepomôže nikto. Ale tieto slová sú adresované všetkým vám, ktorí ste 2. januára 2009 zlyhali pri výkone svojej služby.
Ak nájdete človeka v bezvedomí, tak sa zamyslite a predpokladajte, že mohlo ísť o miesto trestného činu, ktoré treba zdokumentovať. Ide predsa o ľudský život! Ak zlyháte, aspoň vzdajte úctu človeku, ktorého ste odsúdili a spytujte si svoje svedomie. Môj syn musel prísť domov peši neviem odkiaľ- išiel domov umrieť…
