Keď strýčkovi Štefanovi poštátnili tehelňu, povedal si – neopúšťaj sa!

Vykopal ju strýčko Štefan Struhárik, keď dva roky po vojne kúpil tehelňu. Pôvodnému majiteľovi Štefanovi Freiwaldovi zo Stráží za ňu zaplatil 70-tisíc korún. Požičala mu ich novomestská banka, ale aj Modrovčania. Štefan bol sirota. Keď mal štyri, zomrel mu otec a v ôsmich sa na cintorín pobrala aj jeho mama. O chlapca sa postaral starší brat Ján Struhárik s manželkou Katarínou. A tak strýčko vyrastal so svojimi piatimi neterami a synovcami ako ich vlastný brat.
Preto mu aj na Modrovke prischlo familiárne pomenovanie – strýčko, ku ktorému neskôr Modrovčania pridali aj tehelňu, v ktorej býva dodnes. Ako mladý vojak bojoval strýčko z tehelne na Kryme, ale aj v Slovenskom národnom povstaní. Prežil útrapy koncentráku Gerlic v Nemecku, odkiaľ sa vychudnutý, vyhladnutý a zavšivavený dovliekol na Modrovku.
Keď trocha zmocnel, rozhodol sa pre kúpu tehelne. To už mal vyhliadnutú aj nevestu. Zapáčila sa mu štíhla drobná kráska Zuzana Krajčíková z Lúky. Skôr ako sa vzali, si chudobný chlapec povedal: „Najskôr fara, potom Mara!" Zuzana sa stala nielen jeho ženou a porodila mu tri deti, ale prešla aj ohňom, vodou i hlinou tehelne.
Drela zarovno so svojím mladým mužom, a až keď sa ukázalo, že prevádzka ako-tak prosperuje, dovolili si do domu zavolať bociana. Dnes má strýčko 89 rokov, Zuzanu už pochoval, ale v starobe ho potešujú deti a vnúčatá. A ešte niečo. Vždy sa teší na prichádzajúcu jar. Práve s ňou totiž začínal čulý život aj v jeho tehelni…
Čím bola jar pre výrobu tehly taká dôležitá?
– S prichádzajúcou jarou začalo hriať slnce. A to vysúšalo tehlu. Polo-tovar mohol ísť do pece až po tom, čo bol dôkladne vysušený. Inak by tehla v peci popraskala.

Koľko ľudí u vás pracovalo a z čoho ste tehlu vyrábali?
– Vždy tu muselo byť aspoň päť ľudí. Mimo sezóny sme si nakopali hlinu zo svahov nad domom. Boli tu dve veľké hliniská so žltou, ílovitou pôdou. Dnes je všetko zarastené a spustnuté, ale v päťdesiatych rokoch, keď tehelňa fungovala, to tu vyzeralo celkom inak. Hlinu sme neupravovali, len sme ju širokými motykami premiešali s vodou a vzniknutým blatom plnili drevené formy.
Tie nám zhotovil miestny kolár Štefan Potoček. Mali sme dva druhy foriem – jednoduché a dvojité. Tie druhé boli riadne ťažké. Formy sme najskôr vysypali pieskom, aby sa ľahšie vyklápali. Potom ich ženy na veľkom drevenom stole – štoku naplnili blatom, vyklopili a štorcovali. Na bok sa ukladali z jednoduchého dôvodu, aby ich prípadný dážď nerozmočil. Do niektorých kusov ženy vytláčali aj značku ŠSM – Štefan Struhárik Modrovka.
Zachovala sa niektorá z označených tehál až dodnes?
– Žiaľ, nie, jediné, čo mi zostalo, je jedna drevená forma a táto studňa. Keď som robil neskôr na družstve, ženy mi vždy hovorievali – dones tú tvoju dobrú vodu!
Čo sa robilo s tehlami, keď sa usušili?
– Z dvora sme ich potom ešte navozili na drevených táčkach pod šopy,
kde sa ešte dôkladnejšie presušili. A keď boli suché, mohli sa vypáliť. Za jeden deň sme boli schopní vyrobiť aj tisíc kusov. Keď bolo treba, vypaľovalo sa aj v noci. V tehelni sa nerozlišovala ženská a mužská práca, každý robil všetko.
Bola to obrovská drina. Do pece sa pred vypaľovaním nanosilo drevo, poukladali sa do nej tehly tak, aby boli medzi jednotlivými vrstvami škáry. Do nich sa nahádzalo uhlie, aby sa všetky kusy rovnomerne upiekli.
Nebáli ste sa požiaru?
– Pred vypaľovaním sme si vždy do dvoch veľkých kadí pripravili vodu, lebo čert nikdy nespí. Aj tak sa mi raz stalo, že som pec otvoril skôr a oheň mi olizol strechu. Požiar som rýchlo uhasil sám.
Kde všade ste tehlu predávali a za koľko?
– Objednávky sme mali zo všetkých okolitých dedín – z Lúky, Modrovej, Ducového, Hubiny, ale aj z Hornej Stredy i z Piešťan. Najďalej sme ju po železnici dopravovali do Levíc. Do Piešťan sme ju vozili na nákladnom aute miestneho mlynára Alexandra Praženku. Majetnejší dedinčania si kupovali tehlu pálenú, tú sme predávali po 30 halierov a chudobnejší si stavali domy z nepálenej tehly.
Z našej tehly je postavená napríklad fara na Modrovej. Tehlu vtedy so mnou vyrábali Ľudovít Kuchár a môj synovec Michal Struhárik, Rudolf Kopčan s manželkou Máriou z Piešťan, ktorí tu aj bývali. No pracovala tu aj Emília Potočková a Štefan Janžo z Modrovky a Pavol Gajdošech z Lúky. Najdlhšie robil v našej tehelni Ignác Havrlent z Modrovky. Ten tu pracoval aj po zoštátnení tehelne.
Kedy vám ju vzali? Dlhy ste už mali poplatené?
– Vzali mi ju v roku 1951. A či som mal všetko poplatené. Kdeže?! Tehelňa nebola zárobkový podnik, štyri roky nás síce živila, ale pritom som aj splácal úver. Našťastie, prevádzka prešla pod správu Miestneho národného výboru Moravany a komunisti prevzali za mňa aj dlžobu a peniaze splatili.
Muselo to byť pre vás skľučujúce obdobie.
– Čo som mal robiť? Vždy sa riadim heslom – Neopúšťaj sa, človeče! Ešte nejaký čas mi dovolili robiť v tehelni a v roku 1958 som vstúpil do družstva. Opäť som sa musel učiť niečo nové, začal som aj študovať, urobil som si školu, stal som sa agronómom a neskôr predsedom družstva. Ľudia si ma vybrali aj za šéfa dediny.
Celý život som vždy len drel, a ak by som ešte teraz vládal, nik by ma v izbe neudržal. Vedia to aj moje deti, a tak ma zamestnávajú, čím vedia. Moržujem kukuricu, rozbíjam orechy, cez leto každý deň pretnem aspoň jeden klát dreva. To aby mi čas rýchlejšie ušiel.
Vraj ste chodili páliť tehlu aj do okolitých dedín…
– Áno, pálil som ju v poľných peciach v Hubine, v Modrovej aj v Beckove. V Hubine tehlu vyrábali cigáni, ale tí nepoznali technologický postup vypaľovania. Preto si ma tam vždy, keď mali tehlu pripravenú, zavolali. Z takto vyrobenej tehly postavil dom aj Hubinčan Macko.
Už si nepamätám jeho krstné meno. Ach tá pamäť, všetko mi akosi dlho trvá, kým si na niečo spomeniem. Ešteže tu mám svoje deti, na ne a na vnukov sa môžem vždy spoľahnúť. Len to euro mi akosi nejde do hlavy. Rátam, rátam a nič…