Blog Andreja Sarvaša: O peknej rozlúčke hokejistov…
Hokejisti ŠHK Piešťany nám túto sezónu ako jedni z mála piešťanských športových kolektívov spôsobujú neustále radosť. Teraz to opäť raz dokázali, aj keď diváka ponechávali v napätí až do predĺženia.
Nakoniec však ani, o posledné postupové miesto bojujúce, Michalovce, neprelomili úžasnú sériu hokejistov ŠHK bez jedinej prehry na domácom ľade. Len dvakrát sa v Piešťanoch predlžovalo, a aj vtedy netrvalo dlho a naši chlapci strhli víťazstvo na svoju stranu. Teraz môžu zaslúžene oddychovať pri čakaní na svojho súpera v play-off.
To všetko sú krásne výsledky a pocity. No spolu s hokejistami si ich vychutnávalo na štadióne len niečo cez 700 divákov. Niekomu možno toto číslo príde dostatočné, či adekvátne, no nemyslím… Dlhé roky šport v Piešťanoch stagnuje, len s nostalgiou spomínam na pre mňa „staré časy“, keď miestne PFK bolo jesenným majstrom alebo sa stretlo v pohári s bratislavským Slovanom.
Vtedy som hrával za mladších žiakov PFK a nechýbal ani na žiadnom zápase „mužov“. No veľmi rýchlo odišla táto éra. A športový divák v kúpeľnom meste sa dostal do úzkych. Nemal kam ísť. Šport na akej-takej „vrcholovej“ úrovni tu neexistoval. Teda, aby som náhodou niekoho neurazil, šport bol, aj úspešní športovci, či rodáci z mesta. Avšak na Slovensku predstavujú číslo jedno v obľúbenosti športy ako futbal, či hokej. Bežného človeka nezaujíma šach, či kolky. Poteší sa z úspechov, ale to je tak všetko.
Ale teraz to tu máme. Máme partiu mladých chalanov, čo nechávajú na ľade srdce a bojujú za farby mesta. Máme krásne umiestenie v tabuľke a hráme dobrý hokej. Umiestenie nie je výsledkom náhody, ale dlhšej koncepčnej práce. O to viac by sme to mali oceniť. Lenže ocenilo to len tých sedem stovák fanúšikov na piešťanskom „zimáku“. Málo, pramálo… Plagáty visia po celom meste, o hokejistoch sa píše v každom vydaní nášho týždenníka, niekoľkokrát na nich zameral pozornosť už aj denník Šport. A stále nič. Počet divákov od 600 do 1000 podľa atraktívnosti zápasu. Bezozmeny. Lenže teraz už nemáme nárok „vyplakávať“, že nemáme kam za športom. Máme. Ale nejdeme. Prečo?
Lebo sme v Piešťanoch. Piešťanoch, ktoré už dávno stratili „duch“ mesta. Mesta, ako niečoho čo spája. Mesta, ako niečoho, čo máme všetci spoločné. Mesta, ako našej hrdosti. Niekedy mám pocit, že slovo Piešťany je prezentované iba ako nejaká značka, už mu len chýba „erko“ v krúžku pri názve. Ale to by ani tak nebol problém, keby ho aj ľudia tak nevnímali. Nemám pocit, že žijeme v meste. Žijeme len v akejsi umelej aglomerácii ľudí, ktorých spája len spoločná cesta, chodník, obchod… a tých pár písmen miesta trvalého bydliska na „občianskom“. Je to škoda. A veľká.
Teraz si to odnášajú „len“ hokejisti na nízkych návštevách, ale aby sme raz na to nedoplatili aj my sami (ak sme už aj nedoplatili, že…). Napríklad, keď nám budú chcieť opäť raz niečo „pekné“ postaviť. A možno to budú chcieť postaviť aj vo vašom susedstve. A možno sa vám to vôbec, ale vôbec nebude páčiť. A možno sa za vás ani nikto nepostaví…
