Filipínci sa do džípu zmestia aj dvanásti

  • Nezaradené
  • 3. februára 2009, 11:11
  • Autor:Viera Dusíková

Viliam Nemec z Piešťan strávil so svojím synom Petrom a dcérou Ľubicou tri týždne na Filipínach. Prišiel odtiaľ síce o pár kilogramov ľahší, pretože tamojšia strava je predsa len iná ako naše rezne.

Ale keď začal rozprávať svoje zážitky, len s ťažkým srdcom sme ho museli z času na čas prerušiť, aby sa nezacyklil. O hlavnom meste krajiny – Manile by mohol rozprávať aj dva dni.


Aká teda Manila je?
– Manila City má asi desať miliónov obyvateľov. Vznikla zoskupením šiestich miest a osemnástich obcí, jej oficiálne meno je Metro Manila. Je to mesto plné kriku, smogu, zvuku klaksónov a všakovakého iného rachotu a ruchu. Po uliciach sa tu preháňajú bicykle, trojkolky aj malé autobusy, ktoré tu volajú jeepney. Predstavte si, že si kúpite džíp. V strede ho rozrežete, pridáte mu štyri metre podlahy a máte vozidlo bez okien, len so zadnými dverami pre pasažierov. Tí odvážnejší sa pomestia aj na strechu. Do takého povozu sa vojde aj dvanásť drobných Filipínčanov. My so svojimi väčšími zadkami sme polovicu džípu zapratali sami.
Takže od klasických autobusov je takýto dopravný prostriedok asi na míle vzdialený nielen spôsobom prepravy osôb, ale aj výzorom…
– Máte pravdu. Čo majiteľ, to iný model. Niekto si na svoj jeepney pripevňuje z každej strany rohy byvolov, iný si ho ovešia všelijakými reflektormi a lampami, ďalší ho nezvyčajne pomaľuje, oblepí fľašami a všakovakými čačkami. Pozoruhodné ja aj to, že ľudia do týchto vozov nastupujú aj vystupujú za jazdy. Šofér kričí -rýchlo, nastupujte, ale aj keď do jeho autobusu nestihnete skočiť, nič sa nestane, pretože za ním idú ďalšie dve stovky takýchto zázrakov mestskej i medzimestskej dopravy. Spôsob jazdy mi pripomínal českú komédiu Slunce, seno a jahody, kde sprievodkyňa kričala na cestujúcich – Hoštice, nezastavujem, máme spoždění…
Aké sú cesty na Filipínach?
– Ak by som chcel žartovať, tak poviem rozbité a v rekonštrukcii – ako u nás v Piešťanoch. Ale teraz vážne, vo veľmi zlom technickom stave sú najmä vidiecke komunikácie. Idúc po jednej z nich som myslel, že z nás vytrasie dušu. Medzi veľkými mestami tu v určitých miestach fungujú aj diaľnice. Linkové autobusy sú ale všetky nové a klimatizované.
Filipíny sú preslávené svojimi sopkami, ktorú ste videli?
– Navštívili sme aj jazero s názvom Lake Taal, uprostred ktorého sa nachádza aktívna sopka – Vulcan Taal, asi trikrát väčšia ako naša Červená veža. Pri veľkom výbuchu v roku 1911 tu prišlo o život 1344 ľudí. Dole vyvierala voda, smrdela po piešťansky, takže sme si pripadali ako na vajcovke. Zvláštnosťou bolo, že prístup na úpätie sopky bol možný len po zdolaní jazera. Plavili sme sa cezeň na člnkoch, ktoré volajú banca. Keď sme vyšli na breh, čakal nás peší výstup na vrchol krátera. Cestou sme cítili teplo živej hory. Kamene boli také horúce, že sme si na ne nemohli ani sadnúť. Z dier medzi skalami vychádzala para ako z kuchty. Na vrchole bol úzky špic a na ňom vyhliadková terasa. Vyšli sme až na ňu a pozreli dolu do krátera. Ten pohľad stojí za to. Aj vtedy si v ňom čerti varili večeru…
Ako vyzerá Manila? Vraj je tam cítiť to, čo umelci nazývajú génius loci – duch miesta.
– Áno, Manila okrem toho, že je veľmi krásna, je plná protikladov, pretože je preplnená chudákmi a žobrákmi. Niečím mi pripomína starú Prahu. Toto mesto bola pôvodne pevnosť, ktorú postavili Španieli. Za múrmi sa nachádza čarokrásna historická štvrť – Intramuros. Sú v nej kostoly, múzeá, kaviarne a reštaurácie. Nachádza sa tam dobové sídlo guvernéra prerobené na štýlovú reštauráciu v španielskom štýle. Všade, kde ste sa obzerali, ste cítili ducha tohto miesta.
Domorodí obyvatelia v minulosti bojovali o nezávislosť od Španielska. Sú tam aj nejaké stopy po tomto zápase?
– Sú, v Manile je aj veľmi pekný park, volá sa podľa bojovníka za nezávislosť Filipín – Dr. José Rizala. Španieli ho zastrelili práve v tomto parku. Je tam aj jeho veľký monument. Striedajú sa pri ňom čestné stráže v parádnych vojenských uniformách tmavomodrej farby. Park slúži nielen na oddych ľudí, ale aj na zábavu. Celé rodiny aj mladí ľudia sem chodia na pikniky, sú tu ihriská pre deti, aj priestory na ľudové veselice. V stánkoch si tu kúpite jedlo, takže stačí len rozložiť obrúsok na tráve a pustiť sa do hodovania.
Akí ľudia žijú na Filipínach, vraj veľa mladých z najchudobnejších oblastí prichádza do Manily s nádejou na lepší život…
– Nájdete ich tu plno – sú mladí, chudobní, postavili si svoje bambusové chatrče na brehu rieky Pasig v prístave, kde premávajú osobné aj dopravné lode. V rieke je po nich plno neporiadku. Pláva tam azda všetko – fľaše, odpadky, plechovice. Spomínaní mladí prišelci z vidieka robia v Manile všetko – poslíčkov, drobných predajcov. Obchodujú s čímkoľvek. Stoja na križovatkách, a keď autá ostanú stáť, ponúkajú svoj tovar – žuvačky, kusovky cigariet, keksíky, malinovky vodičom aj ich pasažierom. Dôležité bolo nenadväzovať s nimi očný kontakt, lebo hrozilo, že vás obkľúči šesť až osem ľudí. Žobrákov a bezdomovcov je tu naozaj veľmi veľa.
Videli ste aj ôsmy div sveta – ryžové terasy?
– Vybrali sme sa za nimi, ale nakoniec naša výprava skončila neúspešne. Taxikár, ktorý nás viezol, z neznámych príčin zastavil, vyložil nás niekoľko sto kilometrov od daného miesta a ušiel. Len sa tak za ním zaprášilo. Zato sme strávili veľmi pekných päť dní v prímorskom meste Olongapo pri Južnom Čínskom mori, odtiaľ sme podnikali výlety.
Aké ste mali počasie?
– Boli sme tam v novembri, teda v období sucha. Vzduch bol morský, vlhký, občas sa prehnala nejaká búrka. Ale pršiplášte sme nepotrebovali.
Na Filipínach sú miesta, ktoré zasypala láva, boli ste aj tam?
– Dostali sme sa aj do oblasti, ktorú v roku 1991 postihol výbuch sopky Mt. Pinatubo. Láva a kamene tu vybuchovali do výšky až 40 kilometrov a zasypali niekoľko stoviek kilometrov štvorcových krajiny. Pôvodne mala sopka 1780 m a po výbuchu z nej ostalo len 1450 m. Teda celá špička sa vystrelila do okolia. Sedem kubických kilometrov blata vtedy pokrylo zem až po hlavné mesto do výšky jedného metra. Ochromené bolo aj hlavné mesto. O život tam vtedy prišlo asi päťsto ľudí. V mieste výbuchu vzniklo jazero s priemerom asi 2,5 km a okolité provincie vyzerali ako mesačná krajina. Ale v čase, keď sme tam boli my, sa všetko zelenalo, dokonca sme si v jazere aj zaplávali. Láva je veľmi úrodná, z černozeme tu vyrastajú nádherné banánovníky a kokosovníky. Pri dedinkách sú ryžové polia. Vyzeralo to tam ako raj na zemi.
Filipíny sú nádherné, aký pohľad vás fascinoval najviac?
– Som typ človeka, čo sa nadchýna všetkým úžasným. Z lietadla, ktoré nás nieslo juhozápadne od Manily do Palawanu, som videl tyrkysové lagúny, pod nami sa rozprestierala krajina s 1780 ostrovmi a ostrovčekmi, sopečnými jazerami a miestami, kde sú také fantastické potápačské lokality, o akých sa našincom môže len snívať. Dostal som sa aj do podzemia k rieke dlhej 8,5 km. Videli sme z nej len asi dva kilometre, pretože sme nemali potrebné povolenia, ale aj tak sme zažili kŕmenie varanov. Boli také odvážne, že nám žrali rovno z ruky. Ba musel som si utierať aj kvapky vody, ktorú na mňa vyfrkli potápajúce a kúpajúce sa opice. To bolo tiež veľmi ojedinelé.
Navštívili ste aj známy Netopierí ostrov? Ako to tam vyzerá?
– Aj tam sme boli. V zátoke V Honda Bay sa nachádza sedem ostrovov, jeden z nich domáci volajú Batinsel. Netopiere sú tam všade. Videli sme, ako večer tiahnu celé mračná týchto cicavcov s krídlami na lov. Kto nemá rád tie lietajúce myšičky, neodporúčam mu ísť tam, asi by mu nebolo všetko jedno, ak by mu nejaká z tých milých príšeriek pristála na hlave.
Piešťany sú svetoznáme vďaka kúpeľníctvu, ale aj na Filipínach sa určite nájdu miesta, kde sa môžete ponoriť do horúcej vody…
– Tých miest je viac. Na vlastnej koži sme vyskúšali účinky Jimovho horúceho kúpeľa neďaleko jednej vietnamskej osady. Boli podobné našim termálnym kúpeľom. No kúpali sme sa aj v mori, zažili sme šnorchlovanie, kŕmenie malých rybičiek, ale aj i väčších, skoro polmetrových rýb. Aj tie nám žrali rovno z ruky.
Navštívili ste okrem Manily ešte nejaké väčšie mesto?
– Áno, asi štyridsať minút lietadlom na východ je deviaty najväčší ostrov Filipín – Cebu. Boli sme v jeho hlavnom meste Cebu city, ktoré má asi milión obyvateľov. Videli sme aj Magellanov kríž. Tento moreplavec a objaviteľ Filipín ho postavil ešte v roku 1521. Aj keď už dávno nejde o pôvodnú pamiatku, Filipínci kríž neustále obnovujú a kópie nových krížov obsahujú vždy aj úlomky z pôvodného diela, čím repliky získavajú na vzácnosti. Mňa fascinovala aj Bazilika Božieho dieťaťa Santo Niňo (1735 -1737), v ktorej je veľká vzácnosť – pôvodná socha Jezuliatka, ktorú daroval Magellan tamojšej princeznej Juane z Cebu pri jej krste.
Čo všetko ste ešte videli?
– Navštívili sme Ostrov Mactan Island, ktorý sa nachádza asi šesť kilometrov od Cebu. Je tam veľké medzinárodné letisko. Opaľovali sme sa na plážach v súkromných letoviskách, dotkli sa pomníka náčelníka Lupu – Lupu, ktorý v krátkom boji so Španielmi zavraždil v roku 1521 nešťastného Magellana. Videli sme a počuli hukot vody vodopádu Kawasan, rýchločlnom sme sa po dvojhodinovej plavbe dostali aj na ostrov Bohol a kochali sme sa pohľadom aj na jediných Čokoládových horách na svete. Bol to famózny pohľad. Hory sú vysoké asi 30-40 metrov, vznikli eróziou koralových a vápencových usadenín. V období sucha tráva okolo kopcov uschne a tie sa sfarbia na čokoládovohnedo. Podľa toho, dostali aj svoje pomenovanie.
Vraj na Filipínach žije aj najmenší primát na svete…
– Aj toho sme videli – volá sa okáľ sundský, volajú ho Tarsier. Tento chlpánik by sa vám vošiel aj do dlane, má len asi desať centimetrov, zato jeho chvost je aj dvojnásobne väčší ako jeho telo. Táto opička váži asi desať dekagramov a má veľké oči. To preto, aby videla loviť hmyz v nočnom lese. Podľa tohto živočícha je nazvaná aj minizoo, v ktorej sa nachádza.
Váš výlet trval tri týždne. Schudli ste niekoľko kíl, a predsa ste mali aj napriek svojmu dôchodcovskému veku (65) dosť síl vyrážať každé ráno za novými dobrodružstvami…
– Asi som tam omladol, ale aj získal dostatok adrenalínu v krvi spolu s chuťou spoznávať nové miesta. Nikdy dovtedy som nezažil toľkú nádheru v jednej krajine. A ľutoval som, že som nemal možnosť cestovať už skôr, keď som bol mladý. Preto odporúčam všetkým ľuďom – neseďte doma, a ak sa vám dá, cestujte! Deti, učte sa jazyky, aj vďaka nim spoznáte nové kultúry a nových ľudí. Nielenže si rozšírite obzory, ale naučíte sa rešpektovať život, vážiť si jeden druhého a tešiť sa z každého rána, ktoré vám je dané.

0 Shares

Najnovšie správy

Dnes je piatok 28. marca. Tento deň je Dňom učiteľov. Meniny má Soňa.
  • 29.03.2024, 00:01
  • Dobré ráno, Piešťany!
Dnes je streda 27. marca. Tento deň je Svetovým dňom divadla. Meniny má Alena.
  • 27.03.2024, 00:01
  • Dobré ráno, Piešťany!
piatok, 29. marca 2024
Meniny má Miroslav, zajtra Vieroslava