Rozlúčili sme sa s tetou Marienkou
Až na stredajšom pohrebe našej susedky Márie Melicherovej (72) z Piešťan som si uvedomila, ako táto žena ovplyvnila môj život. Každý rok vždy na jar bola na roli aj so svojím synom Michalom vždy skôr ako naša rodina.
Vždy som si pomyslela – Bóóóže, teta Marienka už zasa naštartovala svoju motyku. Ráno, napoludnie i večer, sklonená nad záhonmi kapusty, mrkvy, petržlenu, maku, či riadkami zemiakov rovnými ako šík vojakov, okopávala, kyprila a čičrala zem, aby jej pomohla dýchať. Milovala čerstvý vzduch, vôňu vetra od polí, vždy čakala na dážď a neprekážala jej ani horúčava poludnia. Bola dieťaťom polí.
Vždy s láskou a múdrosťou skúsených pestovateľov rozdávala jednoduché rady, ako na to. Ešte dnes ju vidím sťažka kráčať vedľa bicykla cez našu lávku vedúcu ponad kanadský kanál. Táto žena sa pre mňa stala symbolom neúnavnej pracovitosti, vytrvalosti a trpezlivosti. V mladosti sa kamarátila s mojou babičkou, neskôr, keď sme sa presťahovali na starootcovskú usadlosť, aj s mojimi rodičmi. Spoločnou témou ich rozhovorov bolo poľnohospodárstvo. Teta Marienka patrila medzi posledných skutočných kanadských hospodárov. Celé roky pracovala v družstve, poznal ju azda každý piešťanský družstevník.
Neťažilo sa jej vstávať za svitania a ísť do roboty skôr, ako sa nad chotárom ozval spev škovránka. S láskou vychovala dve deti a tešila sa, že staršia Gabika s manželom a dvoma synmi sa má každú chvíľu vrátiť po dlhých rokoch prežitých v Bratislave späť do Piešťan…
Odišla skôr, ako prišla životodarná jar. Zbohom, milá naša susedka z role. Nech Vám je naša zem ľahučká.
