Kanada očami piešťanského rozhodcu Milana Nováka

Na šampionáte patril k najvyťaženejším rozhodcom. Rozhodoval v siedmich zápasoch, ku ktorým patrilo aj finále. Čo všetko v Kanade zažil, je témou nasledujúceho rozhovoru.
Rozhodovať finálový zápas nie je každodenná udalosť. Ako ste zápas Kanada – Švédsko prežívali na ľade vy?
– Bolo to niečo fantastické. V hľadisku bolo 20-tisíc divákov, ktorí hnali svojich stále dopredu. Hoci Kanaďania vyhrali 5:1, nebol to vôbec jednoduchý zápas. Dlho totiž bolo iba 1:0, a ak by Švédi dokázali premieňať šance, mohlo to byť oveľa dramatickejšie. Treba však povedať aj to, že dva góly dali domáci do prázdnej bránky, pretože severania v snahe o zvrat odvolali brankára.
Hoci máte iba tridsať rokov, na svojom konte máte na medzinárodnej scéne naozaj dosť…
– To je pravda, veď som absolvoval už štyri svetové šampionáty – po dva juniorské i seniorské. Z nich som trikrát pískal vo finále. Môžete teda porovnávať.
Na ktorom z dvoch vašich doterajších finále na juniorských MS bola lepšia atmosféra?
– Jednoznačne teraz v Ottawe, kde boli Kanaďania pred plným hľadiskom doma. Pred dvoma rokmi vo Švédsku domáci finále nehrali, preto bola at-mosféra oveľa pokojnejšia. Medzi odborníkmi prevláda názor, že najlepším zápasom na tohtoročnom šampionáte v Ottawe bol ten semifinálový medzi Kanadou a Ruskom. Domáci ho totiž vyhrali až na samostatné nájazdy.
Ako ste videli zápas z pozície priameho účastníka?
– Bolo to predčasné finále a najlepší zápas na šampionáte. Veľa nechýbalo a Kanaďania ani finále hrať nemuseli. Na 5:5 totiž vyrovnali len päť sekúnd pred koncom zápasu a o svojej finálovej účasti rozhodli až v samostatných nájazdoch. Bol to oveľa lepší zápas ako duel týchto dvoch mužstiev vo finále MS vo Švédsku, ktoré som tiež rozhodoval. Pre mňa bol terajší semifinálový zápas zároveň najlepším v rozhodcovskej kariére. Zápasy Kanady s Ruskom majú vždy zvláštny náboj.
V januári 1987 sa obe mužstvá stretli v záverečnom zápase šampionátu v Piešťanoch, ktorý sa skončil hromadnou bitkou, do ktorej sa zapojili všetci hráči.

Pamätajú sa na túto udalosť aj ľudia v Kanade?
– Samozrejme! Hlavne starší hokejoví funkcionári si na to spomenuli hneď, ako som im povedal, že pochádzam z Piešťan.
Vám sa ešte niečo podobné neprihodilo?
– Musím zaklopať na drevo, no zatiaľ nie. Hráči sú na vrcholných podujatiach natoľko vyspelí, že sa vyhýbajú zbytočným šarvátkam a vylúčeniam, ktorými zbytočne oslabujú svoje mužstvo.
Ktorý zápas je pre rozhodcu ľahší. Ten, v ktorom jasne vedie jedno z mužstiev alebo ten, ktorý nie je rozhodnutý do samého konca?
– Každá minca má dve strany. Vo vyrovnanom zápase sú síce hráči nervóznejší, no musia sa sústrediť hlavne na hru. Keď je zápas rozhodnutý, sú hráči prehrávajúceho mužstva frustrovaní a skôr sa dopúšťajú rôznych výstrelkov.
Šampionát v Kanade sa hral na užších klziskách než v Európe. Hra bola teda rýchlejšia. Nemali ste ako rozhodca s tým problémy?
– Čiarový rozhodca musí vedieť „čítať hru", predvídať. Musí byť tam, kde treba, no nezavadzať pritom hráčom. Hlavne v Kanade preferujú juniori hru do tela, rozhodcovia však trestajú predovšetkým fauly s hokejkou. Juniorské MS sú navyše pre rozhodcov náročnejšie než seniorské. Hráči absolvujú po zápase regeneráciu a masáže.
Ako je to s rozhodcami?
– Samozrejme, že aj my potrebujeme regeneráciu. Tento problém si však musíme vyriešiť sami a za svoje peniaze.
Keď už je reč o regenerácii, aj rozhodcovia musia mať dobrú kondíciu. Kde sa pripravujete vy?
– Zväčša individuálne, no ako bývalý piešťanský hráč si v lete zatrénujem s juniormi ŠHK 37.
Vráťme sa však do kolísky hokeja. V Kanade chodí na zápasy juniorov veľa divákov. Kde vidíte tajomstvo vysokých návštev?
– Ľudia, s ktorými som sa v Ottawe zhováral, mi povedali, že juniorský hokej sa im páči viac než zápasy NHL. Hoci juniori nehrajú o veľké peniaze, hokej hrajú so srdcom a veľkým nasadením. Navyše nemajú hviezdne maniere ako niektorí hráči z NHL. Na ich stretnutia však chodia aj skauti z NHL, preto majú motiváciu navyše.
Slováci boli príjemným prekvapením šampionátu a napokon skončili štvrtí. Videli ste niektoré zápasy našich?
– Žiaľ, veľa som toho nevidel, pretože buď som v rovnakom čase pískal v inej hale, alebo som sa pripravoval na ďalší zápas. Videl som však záver nášho duelu o tretie miesto s Ruskom. Hoci sme ho prehrali, diváci pri odovzdávaní cien našim tlieskali postojačky. Pre chlapcov to bol určite zážitok, ktorí si zapamätajú na celý život. Viacerí z nich upútali pozornosť aj u tamojších skautov. Bude záležať už len na nich, ako svoju šancu využijú.
Naše mužstvo vraj bolo miláčikom kanadského obecenstva…
– Ich srdcia si získali vyradením Američanov vo štvrťfinále. Hráči USA sú totiž odvekými rivalmi Kanaďanov. Diváci nám potom fandili v semifinále i v dueli o bronz proti Rusom.
Mali ste možnosť trochu si prezrieť Ottawu?
– Veľa času som síce nemal, no zašiel som si aspoň do historického centra, ktoré sa mi veľmi páčilo. Upútali ma hlavne krásne starobylé budovy. Napriek tomu, že v meste je až 55 hokejových hál, videl som veľa rodín s deťmi, ktoré sa chodili korčuľovať na zamrznuté kanály v meste. V Ottawe je celá sieť takýchto kanálov. V lete sa na nich ľudia člnkujú a v zime, ktorá tu býva tuhá, zasa korčuľujú. Ľad na kanáloch pravidelne upravujú malými rolbičkami. V okolí kanálov sú rozmiestnené bufety, kde sa korčuľujúci môžu občerstviť.
Rozhodovali ste aj v hale Ottawy Senators. Čo na to poviete?
– Bolo to niečo úžasné. V Kanade sa nemôže stať, aby napríklad plexisklá na mantineloch boli špinavé. Čistia ich dvakrát denne a raz za deň vyčistia aj konštrukciu bránky. Plexisklá musia byť čisté aj preto, lebo diváci v prvých radoch sedia priamo pri mantineli.
Nie je to trochu nebezpečné, veď sa už viackrát stalo, že plexisklo sa po náraze hráčov rozbilo…
– V takom prípade zranených fanúšikov nielen ošetria, ale ich na zvyšok zápasu umiestnia do čestnej lóže!
Aké podmienky na prácu tam majú fotoreportéri?
– Výborné. V rohoch klziska majú k dispozícii stoličky i otvory na plexisklách, cez ktoré môžu vysunúť svoje objektívy. Samozrejme, že riskujú rozbitie objektívu, ak ho trafí puk. Keď skončia svoju prácu, dieru v plexiskle zakryjú špeciálnym krytom.