Blog Jaroslava Poturnaja: Za Milanom Rúfusom

Jeho srdiečko nevydržalo veľkú záťaž a vypovedalo mu službu. Niesol to bremeno aj za nás obyčajných ľudí. Na sklonku života dostal ocenenie od prezidenta Ivana Gašparoviča – Pribinov kríž I. triedy. Právom si ho zaslúžil, len škoda, že si ho dlho neužil.
S pánom Milanom Rúfusom sa nemôžem rozlúčiť inak, len jeho básňou. Vybral som ju zo zbierky Báseň a čas. Sám básnik ju nazýva svojím testamentom.
TOMUTO SVETU
Nie si môj. Priznávam.
Ja možno nie som tvojím.
Mám iné more pod sebou.
Na inom móle stojím.
A je to úprimné,
ak sa ti zverím v núdzi,
že ty si cudzí mne
a ja snáď tebe cudzí.
Čo ma však núti tebou žiť
pri tvojom klzkom chlebe?
Len to, že nechcem ublížiť
napokon ani tebe?
Tak s tebou bdiem a s tebou spím.
No, kde ty svoj meč kuješ,
tam tvrdohlavo straním tým,
ktorých ním ponižuješ.

Česť jeho pamiatke a zbohom veľký básnik.