Cítil som sa ako v roku 1984
V sobotu (13. 12.) popoludní zisťujem, že som zabudol kúpiť lieky. Hneď zadávam do vyhľadávača google slová: lekáreň, Piešťany, pohotovosť…, a zisťujem, že v sobotu je otvorená lekáreň Tília na Staničnej ulici. Paráda.
Napíšem si zoznam liekov, podotýkam, žiaden recept nemám, sadám na bicykel a o päť minút už zvoním na zvonček pohotovostnej lekárne. Počujem pomalé kroky. Otvára sa okienko a predo mnou sa objavuje postavička v bielom plášti.
„Dobrý deň," skúsim nesmelo. Žiadna odpoveď. Vyťahujem zoznam a po prečítaní prvej položky počujem hlasné „NIE! LEN V ŽIVOTOHROZUJÚCEJ SITUÁCII A JEDINE NA PREDPIS!" Vzápätí sa okienko zabuchne. V nemom úžase sledujem svoju rozčarovanú tvár v sklenom odraze. Rýchlo klopem na okienko a to sa o chvíľu otvára.
Skúšam: „Nevedeli by ste mi, prosím, poradiť, kde by som to teraz mohol kúpiť?" „NÓ, ASI NIKDE!" Nasleduje trééésk! Opäť vidím seba a úžas, ktorý stačil za tých pár sekúnd vyrásť z babky večierky na rozmery Tesca.
Po ceste domov ma napadá, že podobný pocit som zažil ako malý chlapec, ešte za ťažkého komunizmu. Asi po hodinovom čakaní v rade na pomaranče, ktoré som nakoniec aj tak nedostal. Jednoducho už na mňa nevyšlo. Akurát tentokrát tie pomaranče mali.
