Slniečko: Odohráme „šecko“, aj odchody vlakov

Dvadsaťpäť rokov spoločného hrania je dlhý čas a žiada si trochu zaspomínať. Pozvali sme ich, aby sa s nami o svoje spomienky podelili.
Prišli všetci: Peťo Remiš – Punto (47) učiteľ angličtiny, Miško Urban (46) zvukár a poštár, Laco Svitek (45) tenisový tréner, Robo Gajdošík (45) manažér vinárskej firmy a Majo Mišík (34) hudobník. Debatovali sme o začiatkoch aj pokroku. Neformálne, so skákaním do reči a vďaka Miškovej pamäti i s faktami.
Prečo sa vlastne voláte Slniečko, to znie ako folklórny súbor…
Miško: Náhodou. Najprv sme sa volali Punto a rybacé hlavy, ale keď sme sa v roku 1984 prihlásili na nejaký folkový festival, vtedy všetko schvaľovali ideologickí tajomníci, tak nám takýto názov nechceli povoliť. Preto Punto povedal tomu, čo nás zapisoval, napíš tam, čo chceš, mesiačik, slniečko alebo hviezdičky. A on napísal Slniečko.
Pamätáte si na svoje hudobné začiatky?
Miško: Jasné. Prvá skúška bola v októbri 1983, u Petra v manzardke rodného domu v Krakovanoch.
A čo prvý koncert?
Miško: Prvý koncert bol v klube v dnešnom Mestskom kultúrnom stredisku 23. decembra 1983, preto aj tá skúška. Ale to sme ešte vôbec neboli Slniečko, len také voľné združenie piešťanských pobudov.
Kto všetko s vami hral?
Miško: Laco Svitek vystupoval vtedy sám s gitarou. My sme hrali s Petrom Remišom, Tónom Fridrichom a s Petrovým bratom Jánom. Okrem nás tam boli aj Braňo Jacko, Berco Vitázek, Karol Hluch, ktorý sa potom stal náš prvý basista, Boris Hodúl, Ivan „Eman" Bartoš, Milan Peťko… Všetko to mám nahraté. Hralo nás tam asi štrnásť, každý mal svoje pesničky, väčšinou folkové.
Kedy potom vznikla kapela?
Miško: Hneď po tom koncerte sme si povedali, že urobíme kapelu.
Robo: Petrova a Miškova produkcia mala asi najväčší ohlas, ja som bol vtedy v publiku. Chalani zavolali mňa, Karola Hlucha a asi za dva mesiace vznikla skupina. V tejto zostave sme potom hrali približne dva roky.

Aké ste mali plány do budúcnosti?
Robo: Hrať z času na čas. Skúšali sme u nás v pivnici.
Laco: Čo sa dalo vtedy plánovať? Všetko už bolo naplánované.
Peter: Prišla potreba, že si musíme urobiť takzvané prehrávky, aby sme mohli oficiálne vystupovať. Pretože vtedy každý muzikant, ktorý hrával verejne, musel mať povolenie, ísť pred komisiu, kde ťa posudzovali, do akej kategórie patríš. Najprv nás volali iba do vysokoškolských klubov, a tak sa to dalo nejako začachrovať, že hráme ilegálne.
Akú hudbu ste vtedy hrávali?
Peter: Päťčlenná komisia nad našimi skladbami dumala a dumala, ako nás zaškatuľkovať, a potom napísali, že vraj kvázi skifl (quasi-skiffle). Dodnes neviem, čo to presne znamená.
Miško: Hrali sme tak ako teraz, miešanie všetkých štýlov, od swingu, cez folk, sem-tam rock, všetko možné. Čo sme vedeli, to sme hrali. Ale odjakživa iba svoje pesničky.
Nelákalo vás venovať sa hudbe profesionálne?
Robo: Nedalo sa z toho vyžiť. Mali sme najvyšší honorár 120 korún za koncert. A keď sme nechceli hrať zábavy, tak sme sa museli živiť inak.
Peter: Mňa to neláka, už dávno ma to neláka.
Nikdy ste teda nehrávali na zábavách alebo ako barová kapela?
Miško: Ale hrávali. Ako Slniečko odohráme šecko, kam nás zavolajú, aj odchody vlakov… (smiech).
Presadili ste sa aj v televízii s vlastnými videoklipmi. Kedy to bolo?
Miško: Prvá várka klipov prišla v roku 1989. Naši slovenskí folkáči Dušan Valúch a Miloš Janoušek nás oslovili a nahrali sme tri klipy do detského programu k pesničkám Šecci kamsi chodzá, Tak by sme sceli byt a Strýko Džony. Potom prišla revolúcia a po nej sme robili ďalšie klipy na skladby Rebel na hovado, Ludie kapú jako muchy a Šálili.
Ten posledný sme natáčali v Srdiečku v roku 1994. Vystupovali sme s nimi v relácii Pesničkári slovenskí. Potom sme robili ešte dva z novej histórie a to bolo Veselé, ktoré dvakrát vyhralo v hitparáde Deka a natočili sme aj klip Cár ruskej vodky. V Deke bol jeden týždeň.

Čo sa za tých 25 rokov zmenilo, aký pokrok nastal v skupine?
Miško: Pokrok? Asi, že hráme o trošku lepšie ako vtedy. Aj keď možno najlepšie sme hrali predsa len vtedy, keď sme ešte nič nevedeli, všetko to išlo z nás.
Laco: Máme silnejšiu aparatúru.
Peter: „Žádny" pokrok nenastal.
Keď hráte na pódiu, vidno, že vás to stále teší…
Miško: Áno, keď sa tešíme na peniaze (smiech). Aj to je ten pokrok, že náš honorár sa o trochu zvýšil. A asi, že nám tie prsty ešte stále nejako behajú, sme spolu a je tam určité vyjadrenie, nie sme profesionálni muzikanti, ale kolektív.
Majo: Sme aj kamaráti. Nie je veľa kapiel, ktoré tak dlho spolu vydržia. V tejto zostave hráme už osem rokov.
Ale bolo obdobie, že ste v Piešťanoch nechceli vystupovať. Čo sa stalo?
Miško: Aby sme sa neprejedli. To bolo v 1999, potom sme mali dva roky pauzu.
Robo: Mali sme asi každý niečo iné a nejako nás to opustilo.
Neboli teda medzi vami nezhody?
Miško: Niekedy toho máme plné zuby, ale je to v pohode. Nikdy sme sa nejako dramaticky nepovadili.
A nie preto, lebo máte problém sa zísť inokedy ako na koncert?
Robo: To je zasa ten pokrok, že hráme, ale necvičíme.
Peter: Za rok sme skúšali dva razy.
Mišo: Niekedy sme mávali štyri skúšky za týždeň.
Robo: A štyri koncerty za rok.
Koľko ste ich odohrali minulý rok?
Peter: Okolo štyridsať.
Tak potom je tu naozaj pokrok zo štyroch koncertov na 40. Zdá sa vám, že máte aj viacej fanúšikov?
Mišo: Tak trošku omladli.
Majo: Skôr sú naši fanúšikovia už takí viacgenerační.
Teda vám dorastá ďalšia generácia fanúšikov a hlavne fanúšičiek…
Peter: Je však zaujímavé, že ony ma poznajú a usmievajú sa na mňa, len keď sme na pódiu, potom som už pre nich vzduch.
Robo: Preto sme vždy chceli hrať, že po koncerte bude tá sláva. A nič.
Peter: Ľudia mi neveria, že po hraní sa rozutekáme domov spať. Nie ako kedysi, že nás obliehajú fanynky a pozývajú nás niekam na žúr, alebo nám dávajú svoje telefónne čísla, teraz to býva tak raz za dva roky.
Kedysi sa to stávalo pravidelne?
Peter: Neviem, lebo ja som bol panic až do tridsiatky. Ale mali aspoň snahu sa s nami zoznámiť, či niekam si ešte vyraziť.
Chceš tým povedať, že ste takí „slušáci"?
Laco: Rozhodne. A v tom je zase ten pokrok, že máme čisto profesionálny prístup. Po vystúpení poctivo balíme kufre a utekáme domov.
Peter: Niektorí z nás sú už aj tak takí opití, že by nič iné nezvládli. (Smiech). Ale nie, pre nás je žúr už ten samotný koncert, my sa na ňom vyžúrujeme poriadne.
Máte aj nejaký fanklub?
Laco: Miško má najväčší… (smiech)
Miško: Áno, celú Jánošíkovú, Kláštorskú ulicu a ešte aj na Banke. Ale nie, oficiálny nemáme žiadny.
Kde sa vám najlepšie hrá?
Robo: Mám najlepší pocit, keď hráme niekde, kde nás ľudia nepoznajú, a napriek tomu sa vytvorí dobrá nálada. Lebo občas sme počúvali názory, že naša hudba je regionálna, že jej rozumejú len miestni, sú v nej zobrazené iba miestne reálie, je natur a nemôže osloviť širokospektrálne publikum.
Ale niekedy to zafunguje a už to nie je iba lokálna záležitosť. My sme nemali ani manažéra, ktorý by nás propagoval po Slovensku, a preto sme sa nestali všeobecne známi.
Peter: Mali sme manažéra, ale keď išiel s nami na prvý koncert do Hlohovca, došiel v obleku, potkol sa o káble, padol dole nosom a už viac nemenežoval (smiech). Stratil kredit.
Takže idete ďalej len intuitívne?
Robo: Áno, presne.
Peter: Klipy, ktoré sme mali v televízii, nám pomohla urobiť známa produkčná agentúra. Myslím si, že inak asi v nás nebola vôľa. Ja sa cítim ako debil, keď som v telke. Sám by som sa nedokázal dlhšie pozerať na nejakého gadža zo Šariša, ktorému ani nerozumiem. Takže je zrejme dané, kam patríme.
Miško: Hráme taký novodobý folklór. V každej doline bol kedysi primáš, ktorý skladal hudbu. Tu sme naša dolina piešťanská a robíme si pesničky, ako normálny pracujúci ľud.
 Ktorá pesnička vám najviac prirástla k srdcu?
Robo: Učiteľka tanca (smiech).
Miško: Ja mám najradšej poslednú. Posledná je vždy dobrá.
Vydali ste doteraz štyri cédečká, chystáte ďalšie?
Miško: Ešte máme aj jedno detské, volá sa Žuvačková mafia, takže spolu päť. A chystáme sa vydať ďalšie.
Máte toľko nových skladieb?
Peter: Nemáme. Ale máme plán, ako ich zložiť.
Aký?
Mišo: Ešte nie je určený. Ten plán.
Laco: Ale prvý krok sme stanovili.
Mišo: Áno, ale aký to bude krok, ešte nevieme… (smiech). Povedali sme si, že keď to nepôjde dobrovoľne, tak nasilu. Takto sa trápime.
Peter: Voľačo vydáme určite. Hádam sa už chytíme rozumu, že život nie je len o robote a o tom, či máme na účte o pár korún viac alebo menej. Začneme skladať pesničky a myslím si, že ľudia ich ocenia.
Čo by ste povedali na záver?
Majo: Snáď len, nech nám to hrá ešte aspoň ďalších dvadsaťpäť rokov.
Peter: Želal by som si, keby som sa tak mohol ráno zobudiť a bol by som o dvadsaťpäť rokov mladší…