Blog Petra Remiša: Možno ma čakáš na Jeleních jamách
Teraz, keď bilancujem straty a nálezy, je mi jasné, že v roku 2008 zmizol spolu s Tebou aj ďalší kus zeme z môjho ostrova. Že už to nebude ten veľký Madagaskar, že sa to tu scvrklo na Maltu. Na Gozo. A že raz to bude iba skala v mori.
Tvoje meno bolo merítkom. Keď sa povedalo „liezol som s Vladom Plulíkom“ alebo „bol som si zabehať s Plulíkom“, každý zanedbateľný športový výkon odrazu stúpol o desať tried. Aj ja rád hovorím, že som liezol s Plulíkom, hoci pravda je celkom iná: my sme len spolu došli k stene. Z lezenia so mnou by Ťa najskôr trafil šľak, preto som bol „zavesený na krk“ Tvojej manželke. Ak nás ale niečo skutočne spájalo, tak to bol dátum narodenia a láska k bežkovaniu na hrebeni Považského Inovca.
Pamätám si, ako sme raz v zime sedeli u Vás v kuchyni a čudoval si sa, ktorý blázon pred Tebou prešľapoval stopu z Bezovca na Havran. Kto bol ten blbec, čo sa strepal do záveja pod Marhátom, kto je ten úchylák, ktorému nechýba v nedeľu ráno televízor s diaľkovým ovládačom. „Ja som ten blázon“, priznal som sa a ihneď som vo vlastných očiach stúpol o jeden a pol medzinárodnej športovej triedy.
Neviem prečo, ale stále verím v šťastný koniec: Raz zase napadne kopec snehu a ja sa na storočných bežkách vyberiem z Bezovca. Na hrebeni bude silný vietor a predo mnou v snehu jediná čerstvá stopa. Lyžiara v diaľke nevidno, ale tuším, kto to je a že ho po čase dobehnem.
Prežehnám sa a spustím sa z briežku. Možno ma čakáš na Jeleních jamách.
