Blog Diany Sixtovej: Teplo zimy
V poslednej dobe som si na zimu natoľko zvykla, že mám pocit, že už sa nikdy neskončí. Už nikdy nepríde jar. Keď si predstavím, že na stromoch budú listy a na zemi tráva, zdá sa mi, že to je najväčšie šťastie, ktorého sa človeku môže dostať.
Niekedy napoludnie vykukne slnko a osvieti kúsok sveta a mňa chytí eufória akoby vyšla stofarebná dúha. A keď si pomyslím, že o pár mesiacov mi to všetko bude ľahostajné a samozrejmé, vôbec nie som spokojná.
Každý rok na konci zimy, tesne pred tým ako príde jar hovorím, že tento rok to bude inak –užijem si každé stebielko trávy, každý lúč slnka, maličký kvietok, či spev vtáčika. Ale nakoniec si to vždy aj tak uvedomím až vtedy, keď príde jeseň a tráva zožltne, slnko stratí svoju moc, kvietky uvädnú a vtáky odletia do teplých krajín.
Behám stále nepokojná po svete, stále mám svoje vášne a túžby a keď ich dosiahnem, niekam uletia a splnený sen ovšednie. Niekto múdry raz povedal, že cesta je cieľ a asi to platí aj pri snoch. Nie je dôležité splniť si sen, ale snívať. Nie je dôležité naplniť túžby, ale túžiť.
Zima je vlastne omnoho teplejšia a vľúdnejšia ako leto. Teda ako sa to vezme, tu prichádza večný rozpor medzi pohľadom optimistu a pesimistu.
– celý rok je nanič, lebo v lete si krásu neuvedomím a len ju preletím, a to len preto, aby som za ňou mohla smútiť v zime…vraví pesimista.
– V zime smiem túžiť, tešiť sa, že leto príde. A keď už je tu, túžby sa uspokoja a upokoja a všetko v tom pokoji tak ochladne. Ale našťastie, v tom najlepšom zmysle slova. Lebo nie je na svete krajšia otupenosť ako pokoj po naplnenej túžbe. Všetko je už na poriadku…hovorím ja.
Celý rok je vlastne veľmi pozitívny, lebo tieto dva pocity, letný a zimný, žijú v symbióze. Navzájom sa nevylučujú. Takže záver nie je taký, že v lete sa nebudem tešiť. Budem. Lenže tešiť sa budem aj v zime. Vždy sa máme na čo tešiť. Celý rok. To je dobre.
