Život s deviatimi deťmi by si zopakovali znovu

Má až jedenásť členov. Úctyhodné číslo. S Magdou sme sa kedysi stretávali vo výťahu paneláku a na detskom ihrisku. Bola pre mňa prototypom mamy, usmiatej a pokojnej, hoci sa už vtedy okolo nej tmolili traja živí chlapci. Časom títo manželia svoju lásku znásobili deviatimi. O pravých hodnotách nepotrebujú hovoriť. Oni nimi žijú. Ako to vlastne zvládajú? Panelákový byt už veľkej rodine nestačil, a tak si Seidlovci pred niekoľkými rokmi splnili sen. Kúpili starší dom na Cintorínskej ulici, nadstavili poschodie a pomaly ho dávajú do poriadku. Podobá sa na svojich majiteľov, útulný domov, prezrádzajúci šikovné ruky.
Pri mojej návšteve boli doma iba dve najmladšie deti – Terezka (11) a dvaapolročný Sebastián. Ostatní – Filip (24), Richard (23), Daniel (21), Magdaléna (19), Karol (17), Róbert (15) a Dávid (14) – mali svoj vlastný program. To, že ich domácnosť je taká početná, preto prezrádzal len trochu dlhší kuchynský stôl.
Vždy ste chceli veľkú rodinu?
Karol: Obaja pochádzame zo štyroch detí a na veľkú rodinu sme boli zvyknutí. Ale nemysleli sme si, že sa tá naša až tak rozrastie.
Ako to zvládate?
Magdaléna: S Božou pomocou, inak by to nešlo. Vždy, keď sme sa borili s ťažkosťami, zrazu sa stalo niečo, čo nám pomohlo. Aj s domom to bolo tak, potrebovali sme väčší priestor a našli sme tento za dobrú cenu. Z dedičstva sa nám podarilo opraviť strechu, okná vymenili manžel so synmi.
A problémy s výchovou?
Magdaléna: Asi to vyzerá, že sa chválime, ale všetci sú veľmi šikovní. Dobre sa nám chodilo na rodičovské združenia a neriešili sme väčšie problémy. Vedeli sa aj zahrať a spájali ich podobné záujmy. Ako malí neboli nároční, tešili sa i z ponožiek. V obchode si obzerali hračky, ale nestalo sa, že by niečo drankali. A my sme sa im snažili na narodeniny a pod stromček dať tie, po ktorých túžili najviac.
Neviem si ani predstaviť tie prebdeté noci s bábätkami…
Karol: Nebolo to vôbec také zlé, po týždni už prespali skoro do rána. Magdaléna: Mňa skôr trápilo, že som ich nedokázala dojčiť dlhšie ako pol roka. Hovorí sa, že každá žena môže dojčiť, ale mne sa to napriek snahe nepodarilo. Ale pretože neboli viac chorí ako ostatné deti, nakoniec som sa s tým zmierila. Skôr teraz už nevládzem ako kedysi.
Ako vnímalo vaše okolie, že máte toľko detí?
Magdaléna: Rôzne. Asi najťažšie mi bolo, keď som čakala siedme dieťa. Nejako horšie som to znášala. Hovorila som si, už dosť. Lenže potom prišli ešte dve ďalšie. A negatívne reakcie sme si prestali všímať.

Nemáte pocit, že ste pre starostlivosť o rodinu o niečo prišli?
Magdaléna: Odjakživa som chcela byť mamou. Hrávala som sa, že pečiem koláč pre deti. Brala som rodinu aj ako svoje povolanie. Najlepšie som sa cítila cez prázdniny, keď sme mali všetkých doma. Ale manžel mi veľmi pomáhal. Keď prišiel z práce, brával ich von a venoval sa im. Prežili sme spolu síce náročný, ale naozaj úžasný život a keby som mohla, tak si ho ešte raz zopakujem.
Nelákalo vás využiť nejaký svoj talent?
Magdaléna: Lákalo ma to. Voľakedy som veľa šila, nielen malým, ale aj sebe a manželovi, hračky, veci do bytu. Aj som uvažovala o podnikaní, ale nevedela som ako začať. Nedávno mi rodina darovala maliarsky stojan, tak sa z neho teším a túžim maľovať. Ešte si musím dokúpiť farby. Pekne maľuje aj naša Magdalénka. Pri najmladšom Sebastiánovi mi však veľa času nezostáva. Hovorím, že máme osem detí a jedináčika.
Dokážete svoju rodinu uživiť ?
Karol: Odkedy som prišiel z vojny, pracujem v tej istej firme ako technológ. Našťastie, sme sa vždy nejako uživili. Zo začiatku som skúšal privyrábať si, ale postupne pribúdalo práce okolo detí. Aj dom bolo treba prestavať, aby mali deti svoje izby. Stále ešte niečo dokončujeme, nedávno sme položili novú podlahu. Dnes je to už jednoduchšie, najstarší chlapci pracujú aj študujú. Richard s Danielom sú vysokoškoláci a so sociálnym štipendiom sa im to darí zvládnuť.
Nefrfľali vám deti, že nemajú to čo iní?
Magdaléna: Pred rokmi sa nám podarilo kúpiť starším horské bicykle. Chytilo ich to, začali sa venovať cyklistike. Keď si chceli doplniť výbavu alebo ich lákali značkové veci, zarobili si. Roznášali noviny, chodili na brigády. Išlo to tak plynule, napríklad mobily dedili po sebe. Karol: Zvykli si. Najstarší aj chcel odísť z domu, keď sa vrátil z vojny, vraj si nájdu s kamarátom podnájom. Len čo zistil, koľko stojí nájomné, prestal to spomínať.

Podľa vašich slov to vyzerá, akoby všetko prebiehalo bez problémov…
Magdaléna: Samozrejme, že sme mali aj krízy, nič nie je dokonalé. Ale snažili sme sa brať veci tak, ako prišli. Neriešila som problémy krikom, ani decká neboli ukričané. Myslím si, že môžeme byť s nimi spokojní, všetci sa vedeli zapojiť, pomáhali si. Keď sa povadili, aj sa pomerili. Vďaka patrí i tatinovi, vždy bol pre nich príkladom. Keď niečo robil, podľa neho sa chytali. Viem, že to naše deti nemali jednoduché, doma žiadne súkromie, málo peňazí, ale sme im vďační za to, ako sa o seba starajú a hrdí na nich, že nám tak pomáhajú.
Ako ste sa spoznali, bola to láska na prvý pohľad?
Karol: Z mojej strany určite. Ale spoznali sme sa, keď som bol ešte na vojne a každý sme mali najskôr iný vzťah, tak chvíľu trvalo, kým sme spolu začali chodiť. Magdaléna: Kamaráti v partii na neho často spomínali: „Počkaj, keď príde Karol z vojny." Už som bola naňho zvedavá. Láska u mňa prišla postupne, cítila som pri ňom istotu, ktorú som dovtedy nezažila. Uvedomila som si, že on je ten pravý.
Čo bude ďalej, ešte nejaké potomstvo?
Karol: S týmto posledným to bude ešte dlhá rozprávka… Magdaléna: Sebastián pôjde čoskoro do škôlky a mňa čaká nástup do zamestnania. Predtým, než sa malý narodil, som pracovala v ON Semiconductor. Ešte som žartovala s vedúcim, že už na materskú určite nepôjdem… Teraz sa tam ruší výroba, tak uvidím, ako to dopadne.