Blog Kamila Fana: O koňoch a stále o tom istom
Keď som bol chlapec, páčili sa mi ťažné kone. Pripomínali mi ich dojičky so silnými lýtkami u nás v družstevnom kravíne. Chodili sem a tam s plnými vedrami mlieka a ja s kamarátmi sme olizovali sušené mlieko, ktoré nám vždy dali, aby sme nezavadzali. O kone sa staral Pepejo, ten v podstate tiež vyzeral ako kôň a všetky decká sme ho „žrali“, keď sa s nimi promenádoval po dedine.
Chlapčenské roky sa skončili a mne sa začali páčiť ušľachtilejšie línie a aj tvary. Z tohoto dôvodu som prestal chodiť do kravína a začal som navštevovať rôzne reštaurácie, vinárne, krčmy a bary, v ktorých bolo vždy dosť objektov vhodných na pozorovanie.
Príjemné bolo to, že pri takomto sondovaní línií náhodnej „plnokrvníčky“ sa dali popíjať rôzne druhy alkoholických nápojov, čo mi zostalo dodnes. Neskôr som bol už pripravený na niečo viac a začal som navštevovať kúpaliská, kde sa vždy pohybovalo dosť „koní“ na pozorovanie a bolo to skoro naostro.
A vtedy som začal vidieť neviditeľné a tušiť neslýchané.
… Neviem ako to bude ďalej, ale momentálne uprednostňujem žrebčie línie, tvary a aj nátury. Každý deň prechádzam Rázusovou ulicou a keď vidím pred bránou vysokej školy (kde bola ešte nedávno dvojka základná škola, do ktorej som chodil aj ja) postávať študentky „zevre mi srcco“ a je mi trošku ľúto, že som sa nenarodil o pätnásť rokov neskôr.
Nie, že by som si neužil svoje, ale doba bola iná, jedným slovom čiernobiela.
Vtedy, akoby nad všetkým viseli ťažké čierne mraky a ťažko sa aj dýchalo (trpel som sennou nádchou) a keď si spomeniem na neurotický učiteľský zbor, je mi zle.
Čo bolo, to bolo, už sa to nevráti, to mi je jasné, len kto mi vysvetlí, prečo sa stále červenám, keď prechádzam Rázusovou ulicou?
Ďalšie blogy Kamila Fana – tu.
