Tomáš Gajlík: V každom štýle sa dá ísť do hĺbky

Spolupracuje s celou slovenskou džezovou špičkou i viacerými významnými zahraničnými umelcami. Okrem džezu je aktívny aj v oblasti pop music, rnb a hiphopu. Nedávno absolvoval turné ako člen živej sprievodnej kapely hiphopovej formácie Kontrafakt.
Vyrastal si v hudobnom prostredí, tvoj otec je výborný muzikant. To muselo mať vplyv na tvoj hudobný vývoj…
–  Už ako šesťročný som vnímal hudbu, ktorú otec doma počúval – Chick Corea, Herbie Hancock, Yellow Jackets, ale aj soulovú čiernu hudbu. Neskôr mi pomáhal v mojich začiatkoch, hlavne čo sa týka základov harmónie a teórie. Priviezol mi zo zahraničia kvalitné študijné materiály.
Kedy si si uvedomil, že sa chceš džezu venovať seriózne a študovať ho na univerzite?
– Po skončení strednej školy (pozn. hotelová akadémia) som okrem sporadického hrania nič nerobil, až som dostal depresie z toho, že sa nikam neposúvam. Prvý pokus zmeniť to bol v Paríži, kde sme boli s gitaristom Mišom Bugalom na príjmačkách na American School of Modern Music, kam nás aj zobrali. Vzhľadom na vysoké náklady spojené so životom v Paríži som tam však nenastúpil, a tak som zvolil kompromis – Graz.
V čom ti štúdium džezu na škole pomohlo?
–  Dalo mi to systém. V dnešnej dobe je úplne iná situácia než pred takými 40 rokmi. Dnes, keď chce byť džezový hudobník špičkou, musí mať široký štýlový záber, musí ovládať všetko, čo s džezom súvisí. Kedysi mal každý štýl svojich vychytených hudobníkov, či už išlo o swing, bebop, hardbop. Dnešná doba vyžaduje od hudobníka maximálnu univerzálnosť. Na to, aby to človek všetko obsiahol, aby efektívne napredoval, potrebuje nejaký systém.
Myslíš si, že je takáto univerzálnosť, všesmerovosť, správna cesta?
–  Najlepší svetoví klaviristi, ako sú Herbie Hancock a Kenny Kirkland, majú široký záber od popu, cez klasiku, latino, hiphop. Pritom všetky tieto štýly nehrajú horšie ako hrali džez, sú v tom špičky. A podobne vidím vývoj mnohých mladých džezových hudobníkov na celom svete.
Predsa len, z takého širokého štýlového spektra ti musí byť niečo bližšie…
–  Čo sa týka džezu, je mi blízke to, čo robia ľudia ako Herbie Hancock, Brad Mehldau, Joey Calderazzo, Jacky Terrason, Geoffrey Keezer, a, samozrejme, môj najobľúbenejší klavirista Kenny Kirkland.
Uživiť sa džezom je ťažké nielen na Slovensku. Sú džezmeni, ktorí majú isté zábrany živiť sa komerčnejšou formou hudby. Ty k nim, zdá sa, nepatríš…
– Aj keď sa považujem za džezmena, nie som ortodoxný. Už od detstva som skladal hudbu, ktorá mala aj komerčné ambície. Teraz sa venujem hlavne rnb, lebo tá má z celej po-pmusic k džezu najbližšie. Nemôžem povedať, že to robím len pre peniaze, lebo ma to naozaj baví. Kráčam naraz po dvoch líniách, džezovej aj komerčnej, lebo chcem, aby sa k ľuďom dostávala čo najkvalitnejšia hudba.
Dokážeš tie dve línie oddeliť, aby sa neovplyvňovali?
–  Je pravda, že štylisticky sú to iné svety. Je rozdiel hrať akustické džezové trio alebo elektrický klavír v rnb. Človek musí vedieť do určitej miery prepnúť a preladiť sa. V každom štýle, aj v rnb, sa dá ísť rovnako do hĺbky ako v džeze, čo mnoho muzikantov podceňuje. Veľa džezových hudobníkov, najmä tu na Slovensku, má pocit, že keď hrajú dobre džez, tak automaticky vedia hrať aj po-pmusic. Opak je pravdou, a už sa to veľakrát potvrdilo.
Ktoré z doterajších džezových angažmánov ti dali najviac skúseností?
–  Veľa koncertov po celej Európe som odohral s Dodom Šošokom, ktorý dotiahol vždy nejakých zaujímavých hostí ako Harry Sokal, Marek Balata. Hrali sme na významných festivaloch a nadviazali sme mnoho dôležitých kontaktov. Neskôr sme spravili spoločný projekt s Mišom Bugalom, hral s nami profesor z Grazu Howard Curtis, saxofonista Jure Pukl.
Z tvojho doterajšieho pôsobenia ťa ľudia poznajú skôr ako sidemana. Nemáš ambície presadiť sa viac ako autor a leader?
–  Mám už pripravené niektoré kompozície, ktoré by som chcel prezentovať vo vlastnom triu s Petrom Solárikom a Štefanom Bartušom. Inšpirujú ma hlavne triové nahrávky Kenny Kirklanda a Mulgrew Millera. Páči sa mi aj koncepcia, akú hrá Brad Mehldau trio, ale zatiaľ sa necítim na tento štýl. Ak sa mi podarí zohnať peniaze, chcel by som nahrať v triu aj album. Myslím, že už som na to vnútorne pripravený.
Začínaš byť aktívny aj ako pedagóg. Spolu s Michalom Bugalom vedieš džezové kurzy v Piešťanoch. Priblíž trochu, o čo ide…
–  Sú to kurzy pri Základnej umeleckej škole v Piešťanoch. Fungujú vďaka Viktorovi Nižňanskému, ktorý na to zohnal granty. Hlásia sa tam viacerí talentovaní muzikanti, ktorí môžu perspektívne tvoriť ďalšiu generáciu. A keďže na Slovensku nie je žiadna džezová škola, je dobré, že takéto kurzy existujú. Chodia k nám ľudia z Nových Zámkov, Bratislavy, Trnavy i zopár Piešťancov. Úroveň študentov je rozdielna, sú aj začiatočníci, ale už aj skúsení a šikovní hudobníci. Vyučovanie tvoria štyri hodiny, rovnomerne rozdelené medzi teóriu a jej použitie v praxi. V tomto majú kurzy výhodu oproti súkromným hodinám, že nový poznatok si môžu vyskúšať s kapelou a hneď môžu počuť a pochopiť, ako s ním pracovať. Ide vlastne o veľmi zjednodušený systém výučby improvizácie, aký sme mali s Mišom v Grazi.
Napriek tomu, že podobné kurzy sa vedú vo viacerých mestách, noví džezoví muzikanti sa v kluboch akosi neukazujú. Čim to je?
– Asi im chýba určitá priebojnosť. Je to jedna z tých vlastností, ktoré formujú celú kariéru muzikanta. Nie je to len o tom, ako kto hrá. Nikto z profesionálnych muzikantov ich nebude prosiť, aby si prišli zajamovať.
Máme tu nezvyčajne silnú generáciu kvalitných džezových hudobníkov narodených v rokoch 197x. Vidíš medzi mladými hudobníkmi talenty, ktoré by na túto generáciu mohli nadviazať?
–  Žiaľbohu, nemôžem povedať, že by tu vyrastala taká silná generácia, ako bola táto. Ale sú tu muzikanti ako saxofonista Miroslav Poprádi či huslista Roman Janoška, ktorý už dnes hráva po celom svete. Samostatným pojmom je jedenásťročný bubeník Davidko Hodek, ktorý je veľkým talentom hraničiacim s genialitou.