Gazdovia na Modrovke nevymreli

Ako ste sa dostali k zvieratám?
– Odmalička som sa motal okolo psíkov, mačiek, túžil som mať ovce, kozy aj kravu. Chodieval som na Lúku okolo jedného dedka, ktorý pásaval statok. Aj keď závisť je škaredá vlastnosť, priznám sa, to pasenie som mu závidel. Doma sme drobné „zvierence“ mali, aj svine sme chovali, husi pásli, ale krava je krava! Bol to môj sen. A tak, kým som bol maličký, zbieral som aspoň figúrky týchto zvierat. Mám ich ešte voľakde plnú škatuľu.
Kedy ste si zadovážili prvú kravu?
– Najskôr to začalo ovečkou v roku 1992. Potom k jednej pribudla druhá, k nim baran aj kozy a cap. A potom mi kamarát Vladimír Potoček doviezol z Kálnice kravu. Jeho tato pochádza z Modrovky. Dali sme to dokopy, kúpili jalovičky, z jalovičiek vyrástli kravy, a tak sa to všetko nejako vyvinulo.
Ste tu ako taká atrakcia…
– To máte pravdu, v Modrovke sme jediní, čo máme kravy. Voľakedy mali prasa v každom dome, teraz sa chová už len asi v troch domácnostiach. Vo vedľajšej dedine, v Lúke, sú tuším ešte dvaja gazdovia s kravami, v Modrovej nemá hovädzí dobytok nikto, až potom hore na Lehote vidíte statok.

Aký je záujem o mlieko?
– Kravy sme si pôvodne kupovali len pre vlastnú potrebu. Časť Modrovky, kde bývame, sa volá tehelňa. To preto, že môj dedko Štefan Struhárik tu po vojne vyrábal tehly. Jeho tri deti – Anka, teda moja mama, moja teta Janka a ujo Milan tu zostali žiť aj s rodinami. Mlieko sa míňalo jedna radosť, a keby som mal aj desať kráv, miniem všetko. Mama vyrába tvaroh aj syr, záujem oň je veľký.

Ak by ste ale žili v strede obce, zrejme by to nebolo také jednoduché. Predsa, krava nepoužíva dezodorant…
– To je pravda, máme veľké šťastie, že nás od dediny delí Panšula – naše futbalové ihrisko. Cez leto slúži ako pasienok. Všetko má svoje výhody, futbalisti nepotrebujú kosačku. Aj keď ľudská závisť funguje aj tu. Vymenili sme si strechy na stodolách a už nám hovorili, akí sme bohatí. Áno, sme bohatí – ale na robotu!
Kedy vstávate?
– Skôr ako slnko. Najprv opatrím kravy, prasiatka, vykydám hnoj, všetko vydrhnem. „Zvierence“ musia byť v čistom, aby sa cítili dobre. Kde ste sa naučili starať sa o dobytok? – Vyštudoval som strednú poľnohospodársku školu v Topoľčanoch -odbor chovateľstvo. Som „sellák“ aj s papiermi.
Máte aj záhradu?
– Tu pod brehom ani veľmi nie, skôr záhumienok z družstva. A tam máme všetko – burgyňu, zemiaky, kukuricu, fazuľu, dyne. Čo treba, to sa „schosňuje“. Máme šťastie, pretože dedko je bývalý družstevník a mama i ja pracujeme v živočíšnej výrobe. Ja sa starám o kravy aj býky.
Takže ste vlastne šťastný človek – koníček sa vám stal zamestnaním. Ozaj, ako je to s teliatkami?
– Priviedol som ich na svet už celé stovky. Aj naša Stračena doma čaká 19. decembra teliatko. Rybena bude mať na jar.

Ako dlho je jalovica teľná?
– Deväť mesiacov. Minulý rok sme ale mali veľkú smolu. Jalovica začala rodiť dva týždne pred termínom. Keď som do nej vložil ruku, zistil som, že teliatko je už stuhnuté, zapáchalo. Dodnes neviem, prečo sa to stalo. S mamou sme si aj poplakali. To viete, keď sa celý rok staráte a čakáte, je to veľmi kruté… Telíčko sme nemohli ani vybrať, jalovičku sme museli zastreliť a teliatko z nej vysekať pre psov. Bolo to hrozné a nerád na to spomínam.
Asi aj taký je život hospodára. Mimochodom, ako je to vlastne s rodením teliat?
– Ak je všetko v poriadku, jalovička si pomôže sama, teliatko z nej vyjde hladko. Ale ak má náhodou inú polohu, a tých polôh môže byť niekoľko, vyžaduje si to odborníka. Teliatko z kravičky vyťahujete rukou, dosť sa šmýka, treba ho správne uchopiť. Slúži na to špeciálny povrázok, ktorý sa omotá okolo hlavy, ale opatrne, aby sa neudusilo. Na družstve je aj stroj, ktorý nám pri pôrode pomáha, lebo je to dosť fyzicky namáhavé.
Nemáte strach zo všelijakých chorôb? Pred rokmi sa spomínal mor ošípaných, choroba šialených kráv…
– Podľa môjho sedliackeho rozumu je to len výmysel. Veď mor ošípaných prenesie len divá sviňa. A ako sa dostane voľne žijúce zviera do uzavretého chovu? To len niekto potreboval zlikvidovať chov, mal ho poistený, tak vymyslel mor… A choroba šialených kráv? Koľko sa o tom hovorilo a pomaly to utíchlo. Ja tomu neverím!

Vaše kravičky Stračena a Rybena sú pekné, čisté. Čím ich kŕmite?
– Cez zimu väčšinou senom, burgyňou, šrotom, zemiakmi aj jabĺčkami a cez leto im dávame surovú lucernu alebo kukurnište, oboje režeme.
Hovorí sa, že na Vianoce gazda donesie oblátku aj statku. Ako je to u vás?
– Rovnako ako každý iný deň. Prvé jedia zvieratá, potom ja. Na Vianoce im dávam nejakú tú oblátku a maškrtku, ale nič výnimočné pre ne nechystám. Teším sa už na to teliatko a dúfam, že všetko dobre dopadne.
A čo nasledovník, komu odovzdáte svoje hospodárstvo?
– Dúfam, že ešte nejaký rôčik tu pobudnem. Chodí sem farár z Nového Mesta a ten hovorí, že modrovčianske nárečie bude dovtedy, kým bude Tibor žiť. Nechystám sa nikam, ale sotva kto po mne lásku ku gazdovstvu z mojej rodiny zgazduje. To treba mať v sebe. Musí sa chcieť robiť. A dnes sa už, žiaľ, nechce nikomu…

V. Dusíková