Blog Diany Sixtovej: Čudáci

Alebo dej toho filmu – toľká náhoda, to by sa v reálom svete nikdy nemohlo stať. Prišlo vám to prehnané a fantastické. A predsa to všetko máme pod nosom, kamkoľvek sa pohneme.
Môj otec zažil niečo, čo si dodnes nevie vysvetliť. Išiel v jedno dopoludnie na trh. Vzduch mal tak osem stupňov Celzia, navyše fúkal sychravý vietor a mrholilo. Človek chcel zaliezť dakam pod perinu a sŕkať niečo horúce. Ako tak ťahal na bicykli popri kúpalisku Eva, pozeral sa na v ten deň odporne sivú hladinu Váhu. Zrazu zbadal asi 20 metrov od špicu Lida niečo plávať vo vode. Pomyslel si, že je to asi pes. To niečo plávalo asi rovnakou rýchlosťou ako šiel on. Keď sa dostal na kolonádový most, nemohol uveriť vlastným očiam.
Niekde na úrovni nemocnice vyšla z vody asi osemnásťročná dievčina, normálne oblečená a obutá a taká mokrá si v tej zime sadla na lavičku akoby sa nič nebolo stalo. Sedela, pozerala pred seba, ani sa nezatriasla, nikoho neprosila o pomoc, úplne spokojne vegetovala na lavičke a pozerala na platany oproti, akoby sa nechumelilo.
Zato môjmu otcovi na moste sa tak rozbúchalo srdce, až mu šlo vyskočiť z hrude. Pozeral sa na celé to divadlo a nevedel pochopiť, ako sa to dievča ocitlo v rieke. Možno neúspešná samovražda, stávka s kamarátmi alebo hlúpa nehoda, ale prečo preboha sedí na tej lavičke a ignoruje všetky svoje biologické potreby?
Dodnes je to záhada. A tak je to dobre. Záhady musia byť. A blázni sú všade. Treba veriť v náhody, v lásku na prvý a tristoosemdesiaty štvrtý pohľad, treba veriť, že ak povieme, že víly neexistujú, jedna víla zomrie a hlavne, treba veriť, že čokoľvek, čo sme schopní si predstaviť, sme schopní aj zažiť a zrealizovať.
Každý si je strojcom svojho šťastia. Tak mi napadá, že tú dievčinu to možno len bavilo. Hrala sa na riečnu pannu a páčilo sa jej sledovať, že ak uverí na teplo, tak ho pocíti. A ešte ju možno bavilo sledovať tých „čudákov“, čo jej neveria ani pol slova…

Ďalšie blogy Diany Sixtovej:
– Neha
– Pubertiačka? Na veky!
– Nie je to len krv a kokaín
– O stopároch
– Mesto patrí deťom
– O vlasoch