Blog Slávky Novákovej: Decembrové pastorále

Ďakujem ti Richard, že si myslel na našu babinu a že si mi pripomínal, aby som na ňu nezabudla ani ja. Ja som jej bola zagratulovať ešte v stredu, vybozkávala som ju a zapriala veľa zdravíčka.
Takže je koniec novembra a začína sa december. Ja sa na december vždy veľmi teším aj napriek tomu, že teraz som na Pn-ke a nechodím do práce. Celý december, od Adventu, Mikuláša, Štedrého dňa, Vianočných sviatkov, až do Silvestra na mňa pôsobí akosi slávnostne, až mysticky.
Milujem Vianočnú atmosféru, všetky prípravy s ňou spojené mi nikdy nerobili problémy, rada si vyzdobím byt aj okná, rada sa stretávam so svojimi blízkymi. Pre mňa boli aj budú Vianoce nie o darčekoch, ale o láske.
Nákupy nechávam na poslednú chvílu, podľa mňa všetkého je dostatok, obchodníci Vianoce zbytočne skomercionalizovali a keď vidím niektoré zgýčovené produkty ako napr. kuželové svietiace stromčeky a svietiacich záhradných Mikulášov, je mi zle, koľko za to pýtajú.
Chcela som si kúpiť salonky, nakoniec som sa rozhodla že nie, pretože by ich popredu zjedol buď syn, alebo ja. Za dobrý týždeň je Mikuláš a s tým mám spojené spomienky. Pred troma rokmi sme sa dohodli s mojím kolegom, že budeme robiť Mikuláša a čerta pre školu, ktorú navštevuje môj syn.
Riaditeľ aj učiteľky boli nadšené, ja som zhotovila kostými a všetko bolo pripravené. Čo čert nechcel, ochorela som a ležala som v nemocnici. Pred Mikulášom som telefonovala synovi, aby povedal učiteľke, že neprídem, lebo som chorá, čo mi on sväto-sväte sľúbil vybaviť.
Na Mikuláša, keď som práve ležala s infúziou na posteli, mi zazvonil telefón. "Pani Nováková, čo je s vami, čakáme vás od rána, už je desať hodín"- zaznel učiteľkin hlas. Môj synátor na všetko zabudol, nič nikomu nepovedal. Našťastie, vynaliezavá triedna sa vynašla, obliekla deviataka do jej červeného kabáta a vyrobila z neho Mikuláša.
Keď som sa vrátila z nemocnice, stretla som jednu pani učiteľku materskej škôlky, a tá mi rozprávala, že ju mrzí, že detičky v škôlke nemali Mikuláša. Ja som mala kostými vyrobené, tak som sa jej ponúkla, že sa na to aj s mojím kolegom dám.
Čo čert zasa nechcel, kolega mi večer pred naším dňom D telefonoval, že ochorel a má silnú chrípku. To som už bola zúfalá. Ráno som išla do obchodu, a rozmýšľala, že teda akciu odvolám. Keď som vychádzala z obchodu, počula som za sebou: "Ahoj Slávka, ako?" Otočila som sa a kto by nepoznal známu extravagantnú postavičku Piešťanských podnikov Lolu, alias Zuzanu Poláčikovú, ktorú poznám, lebo bývala v baraku naproti a všetci sme sa jej báli, lebo mlátila všetko hlava, nehlava.
Hneď som spozornela, lebo mi išlo o akciu pre deti a milú Lolu som naverbovala za čerta. Keby som vedela, do čoho idem, tak do toho nejdem. Išli sme totiž naostro. Po ceste do škôlky som Lole porozprávala celý scenár.
Učiteľky nás milo privítali, dali nám šatňu na prezlečenie nachystali nám aj darček za vystúpenie balík kávy a šampanské. Keď som Lolitu obliekla do kostýmu a maľovala som ju za čerta, hovorila som jej: "Zuzi, začneme takto: "Milé deti… na čo ma ona prerušila: "Ideme na koštovku do Doda, milé deti… alebo neotvoríme si už ten šampus?
Mráz mi chodil po chrbte, na čo som sa to dala a ako to preboha dopadne. Nakoniec mi Lolita sľubila, že keď jej po vystúpení zaplatím pár frťanov, bude hovoriť len k veci a hlavne vtedy, keď ju vyzvem.
Akcia nakoniec dopadla super, Lola bola super čert a deti ju nechceli pustiť domov. Teraz o Lole neviem nič, počula som, že sa odsťahovala z Piešťan, ale na toho Mikuláša tak ľahko nezabudnem.
A všetkým čitateľom PT prajem nestresový december.

Ďalšie blogy Slávky Novákovej:
– Kultúra a etika prejavu
– November 1989
– Vlasy
– Kam s vami starkí…
– Stereotyp ma zabíja