Piešťanskí stavitelia: RUDOLF SCHEIBNER
Nie je to ešte tak dávno, čo názvy Scheibnerov majer či Scheibnerova tehelňa poznali i malé deti, ktoré sa do rozpadávajúcich sa objektov chodili hrávať. Solitérna Scheibnerova vila na Teplickej ulici doposiaľ stojí. Kto bude pozorne skúmať náhrobníky na piešťanských cintorínoch, sotva môže priezvisko Scheibner nezbadať. Zaiste patrí neodmysliteľne k Piešťanom.
Priezvisko Scheibner nosil i prvý menom známy piešťanský rodák, ktorý si zvolil architektúru za povolanie. A je len iróniou osudu, že jeho publicita – pokiaľ vôbec dajaká v Piešťanoch voľakedy bola – sa ani zďaleka nemohla (a nemôže) rovnať publicite hoci scheibnerovského majera. Majer poznal kdekto, architekta málokto.
Už v šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia sa pri práci na Súpise pamiatok na Slovensku nepodarilo dostať do jeho menného registra podrobnejší údaj, ako: „S ch e i b n e r, Rudolf, architekt v Berlíne, rodák z Piešťan, činný v r. 1900 – 1920." Dostal sa tam v súvislosti s trochu pomýleným popisom histórie klasicistickej budovy piešťanskej starej radnice. Rudolf Scheibner totiž nebol jej autorom, ako uvádza Súpis, ale projektoval úpravu pôvodného klasicistického objektu pre nové poslanie.
A keďže nové poslanie bolo postupom času nahrádzané stále novším, budova na Štefánikovej ulici č. 119 sa zo sídla Scheibnerom projektovaného súdu nakoniec stala budovou základnej cirkevnej školy. Scheibnerovské dekoratívne stvárnenie fasád i márnotratne kreované schodiská v interiéri v podstate nedotknute pretrvali všetky doterajšie časté zmeny funkcie objektu a dodnes sú viditeľnými nositeľmi jeho eklektického výrazu.
Čo priviedlo Piešťanca Scheibnera k architektúre, nevedno, ale príklady viacerých profesiou spriaznených tvorivých osobností – napr. Jozefa Hlavaja, Gejzu Mega či rovno Dušana S. Jurkoviča – dokazujú, že medzi rodinným vlastníctvom tehelne a profesiou architekta nie je priepasť, že od vlastníctva tehelne k povolaniu architekta či staviteľa nemusí byť ďaleko. Ktovie čím Berlín priťahoval architektov narodených v Piešťanoch?
Eklektik Rudolf Scheibner bol síce prvý, ale nezostal jediný, kto v tom hľadal priestor pre sebarealizáciu. Skutočnosťou však zostáva, že ak v Piešťanoch, a tým akiste na Slovensku vôbec, poznáme aspoň jednu Scheibnerovu architektonickú prácu, v Berlíne, kde podľa všetkého býval, v ostatnom Nemecku či v inej cudzine zatiaľ nepoznáme žiadnu.
To samo osebe, pochopiteľne, nie je dôkazom ich neexistencie, rovnako ako neznalosť architektových personálií neznamená, že by nebol žil. Rodisko, ak by sa nezaujímalo o osudy činorodých rodákov, ak by sa nevšímavo nesnažilo poznať ich činy, ktoré by si zasluhovali pozornosť, by rezignovalo na kus vlastnej histórie. Kauza piešťanského rodáka architekta Rudolfa Scheibnera je otvorenou výzvou – iste nie ojedinelou – najmä pre profesionálnych bádateľov, aby ho zaradili, kam patrí.
Prechádzka po Štefánikovej ulici, kde vnímavý chodec má príležitosť lúštiť posolstvo zašifrované do alegorických (ale aj nie alegorických) postáv ozdobujúcich scheibnerovský exteriér budovy dnešnej cirkevnej školy, by ich mohla a mala k tomu povzbudiť. Do jej interiéru, mimochodom dosť chaotického, sa okoloidúci človek zvyčajne nedostane, ale ani priestorová mätež, aspoň pokiaľ pôjde o priestory schodísk, nie je celkom bez čara.
Eklekticizmus disponoval dostatkom ľúbivých prvkov a architekt Scheibner štedrú ponuku podľa svojich schopností využil. Zaiste anachronicky – jeho práca už spadá do slohovo odlišne cítiaceho medzivojnového obdobia. Stopa, ktorú zatúlaný rodák architekt Rudolf Scheibner v rodisku zanechal, nepatrí síce k najhlbším, ale i tak je dosť zreteľná; nemožno ju nevidieť.
A ak sa Scheibnerova úprava historickej budovy voľakedajšieho obecného úradu považuje za jednu z miestnych pamätihodností, potom sa patrí zaujímať sa aj o jej pôvodcu. Autor prestavby je v mozaike piešťanských dejín nezanedbateľným kamienkom, ktorý, ak má byť obraz úplný, treba vsadiť na správne miesto.
