Anna Galovičová: Revolúcie sa chytili oportunisti
Viac ako líderka nežnej revolúcie v Piešťanoch je Anna Galovičová známa cvičením jogy a propagáciou Indie na Slovensku. November 1989 ju zastihol vo funkcii kultúrnej referentky na Malej scéne Ivana Krasku – miestneho kultúrneho strediska.
Vyštudovaná psychologička začala do výchovy mladých ľudí zaraďovať prvky jogy. Komunistom vo vedení mesta dokázala jej pozitíva racionálne zdôvodniť a neskôr, keď záujem prejavili aj dospelí, pokračovala tým, že zorganizovala festival India plná farieb. Piešťany sa stali mestom, kde si v čase hlbokého socializmu podávali kľučky indológovia, jogíni a indickí ambasádori.
Nemali komunisti problém s jogou?
– Vedeli sme zdôvodniť, že deti potrebujú pohyb, správne držanie tela, a tak všetky družiny chodili do MSKS. Vtedy prišiel taký nový trend zo západu, že športové štadióny nemajú byť iba o športe, ale má tam byť aj trošku kultúry a v kultúrnych domoch má byť pohyb. Tak to úplne sadlo. Pridali sme aj ekologickú výchovu, pretože tam je ochrana zvierat, a joga súvisí s vegetariánstvom. Deťom sa dalo takto vysvetliť, prečo treba chrániť život, prírodu.
Podľa čoho ste cvičili?
– Toto už bola Joga v dennom živote od Mahešwarenandu. Jeho systém sa zaviedol aj v kúpeľníctve na Slovensku. On tu dva roky vyučoval lekárov a rehabilitačných pracovníkov zo všetkých kúpeľov. A my v MsKS sme to všetko organizovali.
Neboli komunisti voči nemu podozrievaví?
– Boli, keďže to bol mních, ktorý prišiel v oranžovom. Stále ho sledovali a musel podpísať, že nebude hovoriť o bohu a brať honorár. On to však vedel tak inteligentne povedať, že sme tam tú duševnú potravu dostali. Čiže bola to kompletná tradičná indická joga.
Ako by ste charakterizovali jogové hnutie v porovnaní s chartistami, s katolíckym disentom?
– Po tejto udalosti sme v Piešťanoch pri MsKS založili Československú úniu vegetariánov, lebo každý sa bál ju založiť. Riaditeľ Kornel Duffek vtedy povedal, za to si ho vážim, keď vás nikde nechcú založiť, môžete mať adresu MsKS Piešťany. Od nás sa tak šírili nové prúdy, boli to prvé lastovičky. Už päť rokov pred novembrom 1989 sme tu budovali niečo jedinečné… Postupne sme sa prestali báť eštébákov, komunistov, stále sme boli s kožou na trhu. Prestali sme sa báť, že prídeme o miesto, že nás vyhodia, alebo sa dostaneme do basy…
Ako ste sa dostali do centra diania v novembri 1989?
– Mala som práve na Malej scéne službu, premietali sme nejaké osvetové filmy o zdravovede. Mladí študenti z FAMU, ktorí prišli z Bratislavy, priniesli kazetu, ako v Prahe zbili študentov. Chceli, aby sme si ju pozreli. Povedali mi, že tam je zásah polície na Národnej triede. Zavolali aj ľudí z ulice a pozreli sme si to viackrát. Dolný klub bol o chvíľu plný.
Prečo prišli študenti za vami?
– Neskôr som sa od nich dozvedela, že prišli do Piešťan už na obed a zastavili sa u environmentalistu P. S. Boli u neho na pracovisku, ale povedal im, že by mal problémy s nadriadenými a že sa tam nemôžu zložiť. Ponúkla som im, aby zostali u nás, lebo mali aj nejaké letáky a vonku bolo mrazivo. Strávili v Piešťanoch viac dní. Ja s kolegami Ankou Páldyovou, Lackom Hojnošom a Martinom Valom sme zvolávali ľudí naďalej a neskôr sme už aj prestali vykonávať našu normálnu pracovnú činnosť. Začali sme sa venovať revolúcii. Boli sme v tom spolu. Povedali sme si, že sa nebudeme báť, aj keď prídeme o miesto alebo nás uväznia. Postupne sa k nám pridávali nielen náhodní ľudia, ale prišli aj ľudia z podnikov, ktorí založili bunky VPN na pracoviskách. Dva mesiace som bývala na pracovisku do polnoci a zapisovali sme toto sieťovanie a šírenie hnutia po Piešťanoch. Aby ak by sa niečo stalo, mali ľudia na seba kontakt. Potom začal generálny štrajk. Naším cieľom bolo, aby naň prišli nielen mladí, ale aj robotníci, muži…
Ako reagoval na založenie centra VPN vtedajší riaditeľ MsKS a váš šéf Kornel Duffek?
– S riaditeľom Duffekom sme nemali problémy. Potichu to odobril, ale ako hlavná líderka som figurovala ja, keby išlo do tuhého… Duffek je typ nábožného človeka, nikdy nehral dominantnú rolu. Podržal nás, nešiel proti nám. Len hovoril, že „ak to praskne, ja o ničom neviem, robíte to za mojím chrbtom" – asi tento štýl.
Aký ste mali kontakt s centrom v Bratislave?
– Ten zabezpečovali študenti. Jedna z prvých, čo k nám prišli s tou kazetou, sa volala Miša, priezvisko si nepamätám. Bola asi z Piešťan. Študenti vždy z Bratislavy priniesli niečo nové.
Ako spomínate na prvé mítingy, ktoré ste pomáhali organizovať?
– Prvý sa konal na dnešnom Námestí slobody. Pamätám si, čo som vtedy povedala, pretože som bola veľmi vzrušená. Hovorila som o tom, že si pripadám ako väzeň s guľami na nohách, ktorému sa tie reťaze rozpadli a dostal krídla. Môže cestovať, môže vzlietnuť. Celý prvý míting bol citlivý, taký od srdca, veľmi emotívny. Asi ako som teraz videla mítingy Baracka Obamu, kto chcel, ten prehovoril, spontánne…
Ako bralo zmenu pomerov vedenie mesta?
– Predseda MsNV Herman dobrovoľne odstúpil. Ešte predtým, ako odstúpil Jakeš, sme s Jožkom Vaškom išli za ním a vyzvali sme ho, aby opustil funkciu, že už nechceme komunistu za predsedu, ale chceme zmenu. Povedala som mu, že my mu to hovoríme podobrotky, ale môžu prísť aj iní, a tí mu to nemusia povedať takto priateľsky. Odpovedal, že to chápe a na druhý deň odstúpil. Potom mi však chodili všelijaké anonymné listy s vyhrážkami a zastrašovaním… Človek bol ale v akomsi vare, vedel, že ide o dobrú vec… Neskôr som mala aj výčitky svedomia, keď som videla, že nie všetko ide tak, ako má. S Viliamom Hermanom sme sa stretli aj teraz nedávno, objal ma a povedal, že sa vôbec nehnevá. Vraj mu došlo, že zmena musela prísť, nedalo sa to udržať.
Ako činnosť VPN v Piešťanoch pokračovala?
– Asi po dvoch mesiacoch, keď už každý podnik v meste mal svoju bunku VPN, sme začali participovať na vláde v meste. Rozprávali sme po večeroch o tom, kto pôjde do nových volieb a podobne. Vtedy ten ekológ P. S., ktorý mladých študentov k sebe nevpustil, pretože sa bál o miesto, urobil takú vec, že spolu s M. K. a ďalšími, nazvime ich „piešťanskými intelektuálmi", ale ľudovo povedané „poserami", pozisťovali, kto z akého podniku chodí na stretnutia VPN a zavolali ich na stretnutie na nové miesto. Spravili to za naším chrbtom, hoci aj oni chodili na Malú scénu ako radoví členovia. My sme mali každý deň stretnutia na Malej scéne a v jeden večer zrazu pozerám – nikde nikto. Až potom niekto prišiel a pýta sa ma, že kde som, veď všetkých títo „intelektuáli" zavolali tam a tam.
Kam ich zavolali?
– Neviem, kde presne. Ja som tam nebola. Keď ma potom títo páni stretli, povedali mi, že už „to" musíme inak robiť. Asi v tom zmysle, že my „to" nerobíme dobre. A tak sme my z MsKS z hry vypadli. Môžem povedať, že z našej strany sme neprejavovali nejakú snahu ísť do stretu. Brali sme to ako službu…
Dalo by sa teda povedať, že po dvoch mesiacoch sa revolúcie chytili oportunisti?
– Presne tak. Mohli byť lídrami, ale boli viac egocentrickí, sústredení na svoje rodiny, nechceli riskovať. Osobnostne boli o triedu nižšie. To bola prvá rana „do držky". Pretože toto sa nerobí, aj do očí nám mohli povedať: „Pani Galovičová, my to vieme lepšie robiť…" Ale mohli zostať aj pod našimi krídlami, dali by sme im priestor. Viem, že jeden sa hneď stal riaditeľom nemocnice, druhý poslancom v parlamente za Stranu zelených… Zabolelo nás to, ale brali sme to tak, že to tak asi má byť…
Nebanovali ste niekedy, že ste to tak nechali?
– Zamrzelo ma to neskôr, keď som vyhrala konkurz na riaditeľku MsKS a funkcií sa ujali primátor so svojím zástupcom. Ani jeden z nich sa v prvých mesiacoch na Malej scéne neukázal. A keď chytili do rúk moc, a bolo to celoplošné, všade sa objavili ľudia s lakťami, tak som sa s nimi dostala do sporu. Dostala som pokyn prepustiť zo 45 zamestnancov 40. Vraj nepotrebujeme kultúru ani mimoškolskú činnosť, a tiež som mala podpísať, že mesto môže predať budovy MsKS. Keď som odmietla, dostala som výpoveď. Mala som dojem, že sa tak rozhodli po tom, ako som týchto dvoch stretla v meste. Vtedy som utrúsila poznámku, že do VPN na začiatku nechodili, ani oni ani iní, a že si dobre pamätám, kto tam chodil a kto nie. Po svojom „vyhadzove" som si uvedomila, že túto vetu som nemala povedať…
Čo by ste spravili inak, keby sa november 1989 zopakoval?
– Možno by som tvrdo zaštekala na „piešťanských intelektuálov", ale ja som sa vtedy spolu s kolegami mĺkvo stiahla. Kolega z tých čias, ktorý je v politike, dnes v Smere, mi nedávno potvrdil, že opäť je to len o korytách. .. Ale on zatiaľ ešte skúša, vždy sa napáli, no verí, že už títo budú tí praví… Nemá asi ten intelektuálny rozmer, pretože karieristom nebol. Keby bol, mohol hneď preskočiť k oportunistom.
Čo je pre vás najväčšie pozitívum a negatívum novembra 1989?
– Plus je jednoznačné, dostali sme sa do väčšieho teritória. Nielen môžeme cestovať, ale aj sa zapájať do spolupráce, vedeckej, kultúrnej… mnohonásobne sa nám zväčšil priestor. Z malého satelitu veľkého ZSSR sme sa dostali do rovnovážnej polohy s väčšími štátmi. A aj keď sme v EÚ, preberáme jej hodnoty, zbavujeme sa, strachu, predsudkov, xenofóbie, rasizmu, všetkého, čo obmedzuje človeka. Negatívom je, že sme sa nekoncentrovali na rozvoj osobnosti občanov. Začali sme sa orientovať na ekonomické dobehnutie západu a podcenili sme ľudský rozvoj. Neboli docenení ľudia, ktorí sa neorientovali na peniaze a kariéru. Tí boli zrejme zovšadiaľ vytlačení a vlastne postupne sa k moci dostávajú tí, ktorí sú starými nomenklatúrnymi kádrami.
Michal Petruška
Anna Galovičová: Revolúcie sa chytili oportunisti
Viac ako líderka nežnej revolúcie v Piešťanoch je Anna Galovičová známa cvičením jogy a propagáciou Indie na Slovensku. November 1989 ju zastihol vo funkcii kultúrnej referentky na Malej scéne Ivana Krasku – miestneho kultúrneho strediska. Vyštudovaná psychologička začala do výchovy mladých ľudí zaraďovať prvky jogy. Komunistom vo vedení mesta dokázala jej pozitíva racionálne zdôvodniť a neskôr, keď záujem prejavili aj dospelí, pokračovala tým, že zorganizovala festival India plná farieb. Piešťany sa stali mestom, kde si v čase hlbokého socializmu podávali kľučky indológovia, jogíni a indickí ambasádori.
Nemali komunisti problém s jogou?
– Vedeli sme zdôvodniť, že deti potrebujú pohyb, správne držanie tela, a tak všetky družiny chodili do MSKS. Vtedy prišiel taký nový trend zo západu, že športové štadióny nemajú byť iba o športe, ale má tam byť aj trošku kultúry a v kultúrnych domoch má byť pohyb. Tak to úplne sadlo. Pridali sme aj ekologickú výchovu, pretože tam je ochrana zvierat, a joga súvisí s vegetariánstvom. Deťom sa dalo takto vysvetliť, prečo treba chrániť život, prírodu.
Podľa čoho ste cvičili?
– Toto už bola Joga v dennom živote od Mahešwarenandu. Jeho systém sa zaviedol aj v kúpeľníctve na Slovensku. On tu dva roky vyučoval lekárov a rehabilitačných pracovníkov zo všetkých kúpeľov. A my v MsKS sme to všetko organizovali.
Neboli komunisti voči nemu podozrievaví?
– Boli, keďže to bol mních, ktorý prišiel v oranžovom. Stále ho sledovali a musel podpísať, že nebude hovoriť o bohu a brať honorár. On to však vedel tak inteligentne povedať, že sme tam tú duševnú potravu dostali. Čiže bola to kompletná tradičná indická joga.
Ako by ste charakterizovali jogové hnutie v porovnaní s chartistami, s katolíckym disentom?
– Po tejto udalosti sme v Piešťanoch pri MsKS založili Československú úniu vegetariánov, lebo každý sa bál ju založiť. Riaditeľ Kornel Duffek vtedy povedal, za to si ho vážim, keď vás nikde nechcú založiť, môžete mať adresu MsKS Piešťany. Od nás sa tak šírili nové prúdy, boli to prvé lastovičky. Už päť rokov pred novembrom 1989 sme tu budovali niečo jedinečné… Postupne sme sa prestali báť eštébákov, komunistov, stále sme boli s kožou na trhu. Prestali sme sa báť, že prídeme o miesto, že nás vyhodia, alebo sa dostaneme do basy…
Ako ste sa dostali do centra diania v novembri 1989?
– Mala som práve na Malej scéne službu, premietali sme nejaké osvetové filmy o zdravovede. Mladí študenti z FAMU, ktorí prišli z Bratislavy, priniesli kazetu, ako v Prahe zbili študentov. Chceli, aby sme si ju pozreli. Povedali mi, že tam je zásah polície na Národnej triede. Zavolali aj ľudí z ulice a pozreli sme si to viackrát. Dolný klub bol o chvíľu plný.
Prečo prišli študenti za vami?
– Neskôr som sa od nich dozvedela, že prišli do Piešťan už na obed a zastavili sa u environmentalistu P. S. Boli u neho na pracovisku, ale povedal im, že by mal problémy s nadriadenými a že sa tam nemôžu zložiť. Ponúkla som im, aby zostali u nás, lebo mali aj nejaké letáky a vonku bolo mrazivo. Strávili v Piešťanoch viac dní. Ja s kolegami Ankou Páldyovou, Lackom Hojnošom a Martinom Valom sme zvolávali ľudí naďalej a neskôr sme už aj prestali vykonávať našu normálnu pracovnú činnosť. Začali sme sa venovať revolúcii. Boli sme v tom spolu. Povedali sme si, že sa nebudeme báť, aj keď prídeme o miesto alebo nás uväznia. Postupne sa k nám pridávali nielen náhodní ľudia, ale prišli aj ľudia z podnikov, ktorí založili bunky VPN na pracoviskách. Dva mesiace som bývala na pracovisku do polnoci a zapisovali sme toto sieťovanie a šírenie hnutia po Piešťanoch. Aby ak by sa niečo stalo, mali ľudia na seba kontakt. Potom začal generálny štrajk. Naším cieľom bolo, aby naň prišli nielen mladí, ale aj robotníci, muži…
Ako reagoval na založenie centra VPN vtedajší riaditeľ MsKS a váš šéf Kornel Duffek?
– S riaditeľom Duffekom sme nemali problémy. Potichu to odobril, ale ako hlavná líderka som figurovala ja, keby išlo do tuhého… Duffek je typ nábožného človeka, nikdy nehral dominantnú rolu. Podržal nás, nešiel proti nám. Len hovoril, že „ak to praskne, ja o ničom neviem, robíte to za mojím chrbtom" – asi tento štýl.
Aký ste mali kontakt s centrom v Bratislave?
– Ten zabezpečovali študenti. Jedna z prvých, čo k nám prišli s tou kazetou, sa volala Miša, priezvisko si nepamätám. Bola asi z Piešťan. Študenti vždy z Bratislavy priniesli niečo nové.
Ako spomínate na prvé mítingy, ktoré ste pomáhali organizovať?
– Prvý sa konal na dnešnom Námestí slobody. Pamätám si, čo som vtedy povedala, pretože som bola veľmi vzrušená. Hovorila som o tom, že si pripadám ako väzeň s guľami na nohách, ktorému sa tie reťaze rozpadli a dostal krídla. Môže cestovať, môže vzlietnuť. Celý prvý míting bol citlivý, taký od srdca, veľmi emotívny. Asi ako som teraz videla mítingy Baracka Obamu, kto chcel, ten prehovoril, spontánne…
Ako bralo zmenu pomerov vedenie mesta?
– Predseda MsNV Herman dobrovoľne odstúpil. Ešte predtým, ako odstúpil Jakeš, sme s Jožkom Vaškom išli za ním a vyzvali sme ho, aby opustil funkciu, že už nechceme komunistu za predsedu, ale chceme zmenu. Povedala som mu, že my mu to hovoríme podobrotky, ale môžu prísť aj iní, a tí mu to nemusia povedať takto priateľsky. Odpovedal, že to chápe a na druhý deň odstúpil. Potom mi však chodili všelijaké anonymné listy s vyhrážkami a zastrašovaním… Človek bol ale v akomsi vare, vedel, že ide o dobrú vec… Neskôr som mala aj výčitky svedomia, keď som videla, že nie všetko ide tak, ako má. S Viliamom Hermanom sme sa stretli aj teraz nedávno, objal ma a povedal, že sa vôbec nehnevá. Vraj mu došlo, že zmena musela prísť, nedalo sa to udržať.
Ako činnosť VPN v Piešťanoch pokračovala?
– Asi po dvoch mesiacoch, keď už každý podnik v meste mal svoju bunku VPN, sme začali participovať na vláde v meste. Rozprávali sme po večeroch o tom, kto pôjde do nových volieb a podobne. Vtedy ten ekológ P. S., ktorý mladých študentov k sebe nevpustil, pretože sa bál o miesto, urobil takú vec, že spolu s M. K. a ďalšími, nazvime ich „piešťanskými intelektuálmi", ale ľudovo povedané „poserami", pozisťovali, kto z akého podniku chodí na stretnutia VPN a zavolali ich na stretnutie na nové miesto. Spravili to za naším chrbtom, hoci aj oni chodili na Malú scénu ako radoví členovia. My sme mali každý deň stretnutia na Malej scéne a v jeden večer zrazu pozerám – nikde nikto. Až potom niekto prišiel a pýta sa ma, že kde som, veď všetkých títo „intelektuáli" zavolali tam a tam.
Kam ich zavolali?
– Neviem, kde presne. Ja som tam nebola. Keď ma potom títo páni stretli, povedali mi, že už „to" musíme inak robiť. Asi v tom zmysle, že my „to" nerobíme dobre. A tak sme my z MsKS z hry vypadli. Môžem povedať, že z našej strany sme neprejavovali nejakú snahu ísť do stretu. Brali sme to ako službu…
Dalo by sa teda povedať, že po dvoch mesiacoch sa revolúcie chytili oportunisti?
– Presne tak. Mohli byť lídrami, ale boli viac egocentrickí, sústredení na svoje rodiny, nechceli riskovať. Osobnostne boli o triedu nižšie. To bola prvá rana „do držky". Pretože toto sa nerobí, aj do očí nám mohli povedať: „Pani Galovičová, my to vieme lepšie robiť…" Ale mohli zostať aj pod našimi krídlami, dali by sme im priestor. Viem, že jeden sa hneď stal riaditeľom nemocnice, druhý poslancom v parlamente za Stranu zelených… Zabolelo nás to, ale brali sme to tak, že to tak asi má byť…
Nebanovali ste niekedy, že ste to tak nechali?
– Zamrzelo ma to neskôr, keď som vyhrala konkurz na riaditeľku MsKS a funkcií sa ujali primátor so svojím zástupcom. Ani jeden z nich sa v prvých mesiacoch na Malej scéne neukázal. A keď chytili do rúk moc, a bolo to celoplošné, všade sa objavili ľudia s lakťami, tak som sa s nimi dostala do sporu. Dostala som pokyn prepustiť zo 45 zamestnancov 40. Vraj nepotrebujeme kultúru ani mimoškolskú činnosť, a tiež som mala podpísať, že mesto môže predať budovy MsKS. Keď som odmietla, dostala som výpoveď. Mala som dojem, že sa tak rozhodli po tom, ako som týchto dvoch stretla v meste. Vtedy som utrúsila poznámku, že do VPN na začiatku nechodili, ani oni ani iní, a že si dobre pamätám, kto tam chodil a kto nie. Po svojom „vyhadzove" som si uvedomila, že túto vetu som nemala povedať…
Čo by ste spravili inak, keby sa november 1989 zopakoval?
– Možno by som tvrdo zaštekala na „piešťanských intelektuálov", ale ja som sa vtedy spolu s kolegami mĺkvo stiahla. Kolega z tých čias, ktorý je v politike, dnes v Smere, mi nedávno potvrdil, že opäť je to len o korytách. .. Ale on zatiaľ ešte skúša, vždy sa napáli, no verí, že už títo budú tí praví… Nemá asi ten intelektuálny rozmer, pretože karieristom nebol. Keby bol, mohol hneď preskočiť k oportunistom.
Čo je pre vás najväčšie pozitívum a negatívum novembra 1989?
– Plus je jednoznačné, dostali sme sa do väčšieho teritória. Nielen môžeme cestovať, ale aj sa zapájať do spolupráce, vedeckej, kultúrnej… mnohonásobne sa nám zväčšil priestor. Z malého satelitu veľkého ZSSR sme sa dostali do rovnovážnej polohy s väčšími štátmi. A aj keď sme v EÚ, preberáme jej hodnoty, zbavujeme sa, strachu, predsudkov, xenofóbie, rasizmu, všetkého, čo obmedzuje človeka. Negatívom je, že sme sa nekoncentrovali na rozvoj osobnosti občanov. Začali sme sa orientovať na ekonomické dobehnutie západu a podcenili sme ľudský rozvoj. Neboli docenení ľudia, ktorí sa neorientovali na peniaze a kariéru. Tí boli zrejme zovšadiaľ vytlačení a vlastne postupne sa k moci dostávajú tí, ktorí sú starými nomenklatúrnymi kádrami.
Bolo to naozaj tak?
V rozhovore Anna Galovičová menovala oportunistov plnými menami. Uvádzam však len iniciály dotknutých osôb. Verifikovať jej výpoveď natoľko, aby obstála aj pred prípadnými žalobami, sa mi totiž nepodarilo.
O stanovisko som požiadal aj ekológa P. S. Tu je jeho odpoveď v plnom znení: „Pred revolúciou, v jej priebehu aj po nej som neraz nosil vlastnú kožu na trh. Dve udalosti, na ktoré vaše ,otázky‘ zúžili moje novembrové aktivity, sa udiali hodne inak, ako sa snažíte podsunúť. Ak ma dnes niekto po 19 rokoch obviňuje z ignorancie študentov alebo z marenia stretnutí VPN v Piešťanoch, tak klame. Verím, že medzi slušnými Piešťancami, ktorí november 1989 zažili, žije stále dosť ľudí s pamäťou. Mne pamäť slúži, a preto s novembrom 1989 problém nemám. Mám problém s tým, že sa znovu vrátila doba hrubosti, arogancie moci a bulváru."
Martin Valo, jeden z organizátorov prvých mítingov, mi však potvrdil, že Anna Galovičová hovorí pravdu. Ďalší z protagonistov nežnej revolúcie v Piešťanoch, Vojtech Haring, s ňou tiež viac-menej súhlasí: „Prvý ťah v každej revolúcii tvoria ľudia zanietení, potom nastúpia pragmatici. Tak to bolo aj v Piešťanoch." Aj na margo toho napísal v tých dňoch do Roháča nasledovný epigram: „Pred mítingom VPN hodil som sa na PN, teraz už aj bez PN-ky som na čele VNP-ky."
