Blog Eriky Černekovej: Prelom rokov 1989/90

Výlet bol skvelý, prebdeté noci, všetci zašití (poza triednej chrbát) na jednej izbe pri litri prepašovaného vína, cez deň pamiatky s poloprivretými očami. Akcia vrcholila nejakým divadelným predstavením, ktoré sme svorne prespali.
Cesta nočným rýchlikom domov, v škole živé debaty s ďalšími štvrtákmi, ktorí išli na identický výlet o týždeň neskôr. Ich výlet však vôbec nebol identický, z divadla vstúpili rovno do centra revolúcie a nevediac čo sa vlastne deje, zdrhali bočnými uličkami.
Vrátili sa nasiaknutí pražskými udalosťami, s trikolórami na hrudi, zážitkami a revolučným zápalom, ktorým rýchlo zahorela celá škola. Normálne vyučovanie úplne prestalo, začali sa debaty, sledovali sa nonstop správy, učiteľom sa kládli „zakázané otázky“ a vyžadovali sa odpovede.
Veľmi rýchlo sa objavili školskí inšpektori, keďže situácia sa zdala nezvládnuteľná. Taktiku mali dobrú, pôsobili priateľsky a ústretovo, takže odvážni sa odvážili a rozhovorili sa. Boli sme však schladení dosť rýchlo, tí najodvážnejší boli zo školy vylúčení s okamžitou platnosťou. Z našej triedy jeden spolužiak, z iných ďalší.
Na druhý deň jednoducho nebol v triede, napriek tomu, že bol v maturitnom ročníku a chcel ísť na vysokú. Zrazu bolo o jeho živote rozhodnuté inak. Našťastie ten iný možný život trval len týždeň, potom boli povolaní všetci naspäť do školy. Aj kvôli nim som rada,že sa revolúcia podarila.
Bolo to obdobie plné prelomových udalostí, ale hlavne vášnivých rozhovorov a emócií všetkého druhu – všade kde sa človek pohol – doma, v škole, v práci.
Nikdy predtým a žiaľ ani potom som nezažila také nadšenie ľudí pri sledovaní politických udalostí. Ja som všetko prežívala z veľkej časti cez emócie u nás doma. Mama chodila na demonštrácie do Bratislavy a s nadšením referovala.
Moji starí rodičia (ročník narodenia 1910) stáli doma pri TV v pozore a so slzami v očiach spievali naše hymny a revolučné pesničky. Sú to obrazy, ktoré mnou pohnú aj po 19 rokoch.
V škole sa rýchlo nabehlo na normálny režim, maturovala som z anglického a nie ruského jazyka a o prijatí na výšku rozhodli vedomosti a nie robotnícky pôvod, či iné praktiky bývalého režimu. Prvé zmeny, čo sme ako gymnazisti v meste vtedy ocenili boli 2 okienka, kde sa začali predávať hranolky (solené, nesolené, s kečupom, s tatarkou a páratkom), neskôr k nim pribudol hotdog.
Ďalšie nóvum boli anglicky hovoriaci dobrovoľníci, čo zo západu prišli ku nám na školu šíriť „osvetu“. Vtedy šokovali výrokmi, že diéty čo majú na deň tu nemôžu minúť, lebo nemajú za ne čo u nás kúpiť, že je tu málo áut, že na žiadnom záchode nenašli papier, že si u nás treba na nákup brať z domu tašku a že si u nás ženy neholia nohy.
Začali sa nám všetkým otvárať oči. Ďalšie výlety tentoraz za hranice ukázali, čo všetko môže vyzerať inak ako to, na čo sme boli dovtedy zvyknutí.

Ďalšie blogy Eriky Černekovej:
– Detské ihriská
– Jeseň v Piešťanoch