Blog Petra Remiša: Ako premrhať prázdny život
Keď som bol mladší, strašne som si želal, aby u nás boli teplé stredomorské zimy bez mrazu a snehu. Potom by som kedykoľvek a kdekoľvek mohol cestou z krčmy zaľahnúť do priekopy, prikryť sa bicyklom a pokojne spať.
Teplé zimy sa už vyplnili. Máme menej mrazov, žiadny sneh. Istú dobu som bol z toho v riadnej v depresii: kurník šopa, už som dolyžoval, nemal som si to priať! Cez Vianoce som oprašoval prastaré bežky a čakal kedy niečo padne. No nepadalo nič, ani ihličie z vianočného stromčeka, lebo aj ten máme dávno umelý.
Nakoniec som sa dočkal. Sneh padá. Síce len v televíznych reklamách telefónnych operátorov, ale zato je ho požehnane! Nevadí, že je z polystyrénu. Vďaka umelej hmote aspoň na chvíľu zabúdame, že zimy už nie sú a poddávame sa ďalšej umelej ilúzii – ilúzii sviatkov pokoja a mieru.
Apropo: Depky z oteplenia som sa zbavil jednoducho. Prestal som na to
myslieť. Nemám čas. A má ho dnes vôbec niekto? Tuším nikto, okrem junákov,
čo blokujú naše južné hranice a ich holohlavých bratrancov z Pospolitosti. Tí majú more času! A kvôli otepleniu im ani tie odstávajúce uši neomŕzajú. Ak fučí, posilnia sa baraczkou či borovičkou. Takmer im závidím.
Závidím, ako bezstarostne splachujú svoje prázdne životy.
Staršie blogy Petra Remiša:
– S novinami na večné časy
– Byť, či nebyť predsedom?
– Priznávam: Som pytlák
– Medveď v Piešťanoch
– Halloveen je mi ukradnutý
