Blog Diany Sixtovej: Pubertiačka? Naveky!!!
Vzhľadom na môj vek sa často konfrontujem s tým, že ma ľudia berú ako pubertiačku. Dobre, možno som iba sedemnásťročný sopliak, skoro nič neviem o svete a ľudová slovesnosť „mladosť- pochabosť“ je moje životné motto, ale pubertiačka?
Jeden spisovateľ napísal celú knihu o tom, že počas života mnohokrát umrieme a znova ožijeme. Myslím, že môžem s čistým svedomím povedať, že svoju pubertálnu „smrť" mám za sebou a teraz sa učím zasa „žiť".
Akoby vám niekto počas puberty založil na nos sivé okuliare a vy si ich potom dáte dole a ste úplne mimo z toho, koľko krásneho a zázračného je na svete. A chcete to všetko spoznať a objaviť, vziať si to za svoje.
Asi v tomto štádiu sa práve nachádzam. Snažím sa spoznať, čo sa dá. Vymyslela som si taký cieľ:
1. o niečom vedieť všetko
2. o niečom nevedieť nič
3. a o ostatnom aspoň dačo
Nie je to ideálne, lebo ideálne by bolo vedieť o všetkom všetko. Lenže to nejde. Ale toto mi zatiaľ stačí. Je to dosť. A snažím sa plniť hlavne to tretie pravidlo. A tak sa zaujímam aj o veci, ktoré by mi nedávno prišli absurdné vzhľadom k mojim záľubám.
Motor auta. Nie, nebudem tu robiť zo seba znalca. Pravda je taká, že sa o to nezaujímam zas až tak, a čo je tá horšia pravda, veľmi nerozumiem ani tomu, čo som sa dozvedela. No základné veci chápem.
Pred pár dňami som šla s kamarátmi v aute a chalani sa rozprávali – mimochodom ako vždy, keď sú spolu – o autách. Nejaký ich známy si vraj sám poskladal parádny športiak, taký ten, čo vám siaha maximálne po pás a keď pridáte plyn, vydáva to nadupané zvuky a v modrom svetle xenónu za sebou zanecháva kúdoľ dymu.
Vraj: „originál mal len plechy a šasí, ostatné z rôznych iných áut, alebo prispôsobené." Moja otázka: „Čo je to šasí?" a za ňou pätnásť minútový smiech, rehot, sranda za všetky drobné v podaní tých dvoch chlapov, na ktorých som momentálne dosť urazene zazerala.
Proste títo „všemotoznalci" nevedeli pochopiť, že neviem, čo je šasí. Smiali sa tak, že som mala miestami strach, že havarujeme a predstavovala som si ako nás nájdu dakde v priekope – stavím sa, že tí dvaja by sa ešte stále pochechtávali.
Klamem. V skutočnosti som sa vôbec neurazila. A oni sa v žiadnom prípade tak idiotsky nerehotali. Vlastne im to len pozdvihlo náladu. A mne pozdvihlo náladu, že ich vidím smiať sa.
A to hlavné, už viem, čo je šasí. Ale nepoviem. Kto nevie a chcel by vedieť, nech sa spýta nejakého zanieteného autíčkara vo svojom okolí. Možno ho to pobaví.
Ďalšie blogy Diany Sixtovej:
– Nie je to len krv a kokaín
– O stopároch
– Mesto patrí deťom
– O vlasoch
