Alzheimer netušil, že určí diagnózu miliónom ľudí

  • Nezaradené
  • 11. novembra 2008, 08:39
  • Autor:Viera Dusíková
Martin Cifra

V rekreačnej oblasti Piešťan, blízko Lodenice, sa nachádza jediné zariadenie na Slovensku, ktoré sa špecializuje na starostlivosť o ľudí postihnutých Alzheimerovou chorobou.

Zazvoníte na zvonček, otvoria sa sklené dvere a v priestrannom foyeri bývalého hotela Poppy vás víta recepčná. Sme tu len na skok a keby sme nevedeli, že o chvíľu stretneme na chodbách chorých ľudí, pokojne by sme sa tu ubytovali. Alebo tak ako náš pomýlený kolega, spýtali sa, či nám tu neurobia stretávku zo strednej školy.

Nikdy nehovor nikdy


„No, to asi nie, aj keď nikdy nehovor nikdy. Možno o pár rokov by sa tu aj mohli stretnúť…," žartuje riaditeľ zariadenia, v ktorom našlo svoj nový domov 66 starkých a stareniek. Andrej Ondrášik ale vzápätí zvážnie a predstaví nám majiteľku z Čiech, Jaroslavu Júzovú.
Sprevádzajú ma po poschodiach, ukazujú priestrannú jedáleň, dvoj lôžkové izbičky so sociálnym zariadením a televízorom, klubovňu i relaxačné miestnosti. V jednej je masážny stôl, v ďalších vírivka aj posilňovňa.
Na farebnej chodbe plnej obrazov sa k zajačikovi v klietke prihovára starenka, ktorá ho kŕmi horalkou. V prijímacej kancelárii nájdeme dievčatko so psíkom. Práve prišlo na návštevu za svojou starou mamou.

Strácajú pojem o časopriestore


„Nie sme klasický domov dôchodcov. Chceme, aby sa tu klienti cítili ako doma, aj preto sa tešíme z každej návštevy príbuzných," vysvetľuje Jaroslava.
„Minule tu bola dcéra jednej babičky. Presedeli spolu celý deň a modelovali postavičky z plastelíny." Aj to je spôsob, ako sa s láskou priblížiť svojmu príbuznému, ktorý stráca pojem o čase, priestore, i ľuďoch… Je to smutná a krutá realita.
„Naši klienti sem prichádzajú zväčša rovno z nemocnice alebo z domáceho prostredia v okamihu, keď už rodina nezvláda starostlivosť. Synovia a dcéry im povedia, že tu pobudnú dva, tri mesiace a potom si ich vezmú domov. Býva to láskavé klamstvo, ale aj pravda, lebo pobyt u nás nie je trvalý.
Zväčša sem ale chorí prichádzajú neskôr – v druhom a treťom štádiu choroby. Vtedy sa už starkí strácajú na ulici, zabúdajú jesť, piť, umývať sa, česať, nervózne putujú po byte, zabudnú aj na to, že niečo zabudli," vysvetľuje majiteľka.
Trpí rodina, pretože sa svojho milovaného nechce vzdať, ale zároveň si uvedomuje, že ich starký už bez 24-hodinovej starostlivosti nemôže ostať doma. K jednému alzheimerikovi treba doma dvoch zdravých ľudí…

Práca im je poslaním


Starostlivosť o takto chorého človeka si vyžaduje špeciálnu metodiku. V Alzheimer centre sa po roku jestvovania zariadenia vytvoril tím ľudí, ktorí svoju prácu povýšili na poslanie. Majú vyvinuté silné sociálne cítenie a ťažká drina i hľadanie podnetov na zobudenie chorého človeka ich duševne obohacuje.
Nie je jednoduché prísť na to, čo chorý, zmätený, bľabotajúci človek potrebuje. „Mali sme tu chorého zubára, ktorý sa v zariadení správal veľmi nervózne, bol nešťastný. Jednej ošetrovateľke napadlo dať na dvere jeho izbičky tabuľku s menom a ordinačnými hodinami. Je to zdanlivá hlúposť, ale tomu mužovi sme brnkli na strunu. Upokojil sa.
Aj preto žiadame rodiny, aby starkým doniesli do zariadenia pamäťový kufrík. Majú v ňom schované obľúbené vecičky, fotky, výstrižky z novín, šperky, perá, zrkadielka, kamienky. Hocičo – čo im pripomenie ich minulosť. Mozog môžeme stimulovať rozličnými spôsobmi. Čím viac vzruchov má, tým ochorenie napreduje pomalšie.
Aj známe jedlo, aj jeho chuť, či vôňa obľúbeného parfumu, alebo štamperlík domáceho likéru pomáha pri spomalení degeneratívneho ochorenia," uvádza Jaroslava Júzová. Šiesti na jedného Počet zamestnancov na jedného klienta je v tomto zariadení nadštandardný. Vyjadruje ho pomer 1:6.
Zamestnanci absolvovali špeciálne školenia o bazálnej stimulácii, ktorá v sebe zahŕňa komplex individuálnych prístupov k človeku a majiteľka využíva 12-ročné skúsenosti zo štyroch podobných zariadení v Čechách. „Pri vstupnom pohovore rodinu dôkladne vyspovedáme.
Pýtame sa na to, čo chorý človek počas života miloval, aké filmy pozeral, ktoré jedlá patrili medzi jeho najobľúbenejšie. Či fajčil, ak áno, akú značku cigariet. Ak mal nejaký rituál, ktorý dodržiaval, všetko si zapíšeme a snažíme sa o to, aby aj v našom zariadení mal podobný režim ako doma," vysvetľuje A. Ondrášik.

Zabúdajú sa starať


„Obyčajne máme budíček okolo siedmej hodiny ráno. Ale ak si chce starček pospať, neduríme ho z postele. No každý deň mu nedovolíme vylihovať, to by bolo kontraproduktívne. Po dlhých rokoch práce s chorými si dovolím tvrdiť, že ležiaci pacient neexistuje. Na lôžku môže ostať len ten, čo má nejaký vážny fyzický dôvod. Ostatní sa dajú rozpohybovať," tvrdí J. Júzová.
V rodine sa často zabúdajú starať o chorého človeka, nezdvihnú ho z postele, nenútia k pohybu. Ak chorý ostane tri dni v posteli, ochabnú mu nohy, stráca orientáciu. A potom už, samozrejme, nechodí.
„Mali sme tu pacientku, ktorá prišla do nášho zariadenia vychudnutá, ležiaca, nekomunikovala, jedla len mixovanú stravu z fľaše. Po dvoch mesiacoch sa pani postavila na nohy, začala rozprávať, sama sa najedla aj obliekla, dokonca začala spievať! Bol to pre nás veľký úspech," chváli sa majiteľka centra.
Šesťsto korún na deň Na otázku, koľko starkí zaplatia za pobyt v zariadení, odpovedá riaditeľ: „Na platbe sa zvyčajne podieľa aj rodina. Mesačný pobyt u nás s kompletnou sociálnou starostlivosťou, no bez platieb za lieky, lekára a za nadštandardné služby a veci, vyjde 18 400 korún. To je 600 korún na deň. Naším cieľom je, aby človek, ktorý tu je, bol spokojný a v rámci možností aj
slobodný. Žiadne mreže tu nepoznáme. Naším cieľom je zabezpečiť dôstojný život v pohodlí." Samotka nie! Pracovníci Alzheimer centra neodporúčajú rodinám, aby pri vstupe do zariadenia žiadali pre svojich starkých jednolôžkovú izbu. Pretože osamotený človek psychicky chátra, samota je patologická a pri tejto chorobe osamotenie znásobuje jej následky.
Chorý človek si zhruba po týždni, dvoch čiastočne zvykne na zmenu prostredia. Dlhodobejšia adaptácia trvá asi tri mesiace. Po uplynutí tejto doby sa starkí cítia v zariadení ako doma. Zvyknú si na svoju izbičku, označenú pri dverách fotografiou, aj na režim v zariadení. Stalo sa už aj to, že si deduška vzali príbuzní domov a on sa pýtal naspäť.

0 Shares

Najnovšie správy

Dnes je nedeľa 2. októbra. Tento deň je Medzinárodným dňom nenásilia, Svetovým dňom hospodárskych zvierat, Svetovým dňom ľudských sídiel, Svetovým…
  • 01.10.2022, 23:00
  • Dobré ráno, Piešťany!
Dnes je sobota 1. októbra. V Piešťanoch sa 1. októbra 1942 narodil PhDr. Vojtech Haring, PhD., výtvarník, karikaturista, vysokoškolský pedagóg,…
  • 30.09.2022, 23:00
  • Dobré ráno, Piešťany!
nedeľa, 2. októbra 2022
Meniny má Levoslav, zajtra Stela