Blog Slávky Novákovej: Kam s vami, starkí…

Potom som pridala do pedálov a pokračovala v ceste domov. Dôvod: aj financie…
V poslednom čísle PT ma veľmi zaujal článok Vierky Dusíkovej o Piešťanskom Alzheimercentre, o práci personálu v ňom o starostlivosti o klientov, o ich dennom režime a konečne aj o kalkulácii nákladov za pobyt.
Autorka článku mi vlastne pomohla a dala mi info, ktoré som chcela sama získať a samozrejme využijem aj oznámenie o dni otvorených dverí… Táto istá autorka sa venovla v nedávnom čísle aj o problematike umiestnenia starkých do Domovov dôchodcov. Bohužiaľ, všetko toto sa ma bytostne dotýka.
Moji rodičia zostarli, nastali zdravotné problémy a zrazu ostali obaja odkázaní na 24 hodinovú starostlivosť niekoho druhého… V prvom rade pre rodinu je veľmi ťažké sa so stavom nejakým spôsobom vyrovnať, čo sa vlastne úplne vôbec nedá a prijať tvrdú realitu, že váš blízky už nieje ako bol, a že nie je vo vašich silách mu pomôcť.
My – rodina sme robili, čo sa dalo a prešli sme vlastne všetkým. Popri striedaní sa pri nich, a staraní sa o nich sme vynechávali prácu, ale brali sme to ako samozrejmosť, veď oni sa starali o nás a je našou etickou a humánnou povinnosťou im starostlivosť vrátiť.
Každý, kto toto zažil vie, čo to obnáša, aké ťážké je starať sa o starých ľudí, ktorí sú už vlastne ako malé deti… Najsmutnejší na tom všetkom je sociálny systém krajiny, ktorý vám vlastne ani neumožňuje sa starať o blízkych, lebo opatrovateľské dávky sú strašne nízke a vôbec pracovať je dnes vec prežitia.
Ďaľší problém je vlastne zohnať Domov dôchodcov. Niektoré sú v hrozom stave a tie dobré majú vlatne na roky stav obsadený a poradovník nehorázne plný. Ja mám 50 rokov a asi by som sa mala zapísať do Domova dôchodcov už teraz…
Najbližšie Domovy Vrbové a Moravany, sú beznádejne plné, nakoniec sme zohnali Trenčín, nehorázne drahý. Najhoršia a najsmutnejšia vec je, keď sa starý človek ťažko adaptuje, pýta sa domov…. Osobne som sa doteraz so stavom nezmierila a výčitky svedomia sú vlastne stále…
A ešte horšie je, keď vidíme, že platba za pobyt je vysoká, pre oboch je to 30 000 Sk, napriek tomu starostlivosť nie je k tejto platbe adekvátna. Čo sa striktne dodržiava je podávanie jedla, liekov, kúpanie pacientov, čo chýba je program.
Keď som čítala o pobyte pacientov v Alzheimercentre zaujala ma veta že čím viac vzruchov mozog má, tým ochorenie napreduje pomalšie. Takisto, že pacientom nedovolia ležať.
Starkí v Trenčíne chodia dvakrát do týždňa na akési psychologické cvičenia, inak ležia na izbách… Už dávno som sem prestala chodiť s plnými hrncami. Najlepšie nám je, keď sa len tak držíme za ruku… alebo ich hladím. Vtedy mám pocit, že sa zastavil čas…
Minule sme s otcom vyspievali celý repertoár ľudoviek. Keď som sa pýtala pána riaditeľa, prečo nemajú niečo také ako kultúrneho referenta, odpovedal, že na niečo také niet peňazí. Faktom je, že veľa pacientov leží.
Pani riaditeľka Júzová v Alzheimercentre tvrdí, že niet ležiaceho pacienta, na lôžku môže ostať len ten, kto má vážny fyzický dôvod.
Týmto článkom však nechcem spochybňovať prácu personálu v Domovoch dôchodcov pred prácou personálu v Alzheimercentre, lebo som sa tam vlastne ešte nebola pozrieť a vlastne nás blokujú aj finacie v tomto zariadení za pobyt. Ale hľadám riešenie, ako pomôcť svojim blízkym, lebo vám patrí moja vďaka mama, otec. . .
Predchádzajúce blogy Slávky Novákovej:
– Stereotyp ma zabíja