Blog Diany Sixtovej: O stopároch
Na výpadovke z Prahy stáli stopári. Na úseku asi 150 metrov ich bolo približne pätnásť a väčšinou boli v pároch. Bol júl, vzduch mal tridsať tri stupňov Celzia, vozovka o desať viac. Niekde pri začiatku tejto roztrúsenej kolóny stál pár –dve dievčatá. Jedno z nich som bola ja.
O kúsok nižšie pod nami stáli môj brat a sestra. Všetci z tejto štvorice okrem mňa už mali úpal, pretože na horúcom asfalte sme vytrvalo stáli v poludňajších páľavách asi tri hodiny.
Podchvíľou som tým dole zakývala na znak nádeje, no poslednú polhodinu mi späť kýval už len brat – sestra zaspala v tráve v neďalekej tôni. To len prispievalo k tomu, že nádej na príchod domov sa rapídne zmenšovala. Hádam po tisíci krát som zdvihla tabuľku s nápisom SK, keď sa to konečne podarilo a zastavil pri nás červený favorit.
Z neho vyšiel asi tridsať päť ročný muž a povedal, že vezme len jednu. Hneď sme do auta naložili moju sestru, lebo tá bola v najhoršom stave, no vzápätí sa ma zmocnil strach, nechcela som ju pustiť samú a prehovorila som vodiča, nech vezme aj moju spolustopárku. Veď my s bratom sa už dáko domov dostaneme. No a ako kamarátka nasadala, všimla som si, že šofér je v aute celkom sám, vzadu má len dáke haraburdy…
O pár minút sme už boli všetci štyria natrieskaní v hrkotajúcom voze a viezli sme sa do Trenčína. A vtedy ma ako vždy po šťastnom stope zaliala radosť a pokoj. Začala som premýšľať, kde sa tie krásne pocity zakaždým berú. A prišla som na to, čo je na stopovaní čarovné okrem toho, že cestujete zadarmo.
Je to vnútorný manifest viery v dobrých ľudí. Stojíte na ceste a dávate tým najavo, že veríte, že človek, ktorý vás vezme nie je žiadny masový vrah a to v tom momente vlastne znamená, že masoví vrahovia neexistujú.
Som naivná? Nie, len verím na zázraky. Nejaký namyslený boháč v BMW asi ťažko zvezie skromne vyzerajúcich ľudí na okraji vozovky. Vždy ich naloží len dáky správny, pohodový človiečik, osôbka s voľným autom a srdcom na správnom mieste. Keď stojí párik stopárov na niektorej výpadovke a hľadí s nádejou v očiach na každé prichádzajúce auto, tá nádej je na dobrotu a láskavosť.
A tak vás prosím, milí vodiči, ak niekedy zbadáte pri ceste mladých cestovateľov s tabuľkou toho istého mesta, kam práve idete, prekročte svoj tieň a vezmite ich so sebou. Veď tým, že stoja na ceste, vám dávajú najavo, že práve vy ste pre nich ten láskavý a milý človek, s ktorým chcú prežiť cestu za momentálnym cieľom. Vy a nikto iný. Tak prijmite ich úprimnú poklonu a vieru vo vás a nesklamte ich. Aspoň bude v aute veselo!
Predchádzajúce blogy Diany Sixtovej:
– Mesto patrí deťom
– O vlasoch
