Blog Imricha Gála: Prišelci v Piešťanoch

  • Nezaradené
  • 31. októbra 2008, 08:10
  • Autor:Imrich Gál

Ako už píšem vo svojom profile, tak som vyštudoval Strednú hotelovú školu kedysi v polovičke sedemdesiatych rokoch. No bol som prišelcom, nebol som „Píštanec“. Vtedy som nejaký ten rozdiel veľmi nepociťoval, alebo som si ho ani nechcel všímať. Veď koho v takom veku zaujíma malomeštiacke delenie na „našich“ a „tých ostatných“?

Veď asi preto máme radi deti a mladých, že okrem iných vecí, ktorým nevenujú pozornosť, sa nezaoberajú podobnými nezmyslami.
To len v neskoršom veku začína hrať úlohu v živote (niektorých či mnohých – nehodiace sa vyškrtnite podľa nálady a názoru) ľudí otázka, odkiaľ prišiel, koho má v rodine, či strýko alebo iný rodinný príslušník pracuje tam, kde sa to melie a pod. Ja tomu hovorím „boxovanie“, kde si ľudia napchajú tých naokolo do rôznych boxov s príslušnou etiketou. Ale o tom možno niekedy inokedy.
Teraz sa však chcem podeliť so všetkými s pár myšlienkami o jednom takom prišelcovi. O ňom som sa dočítal v rôznych periodikách či neperiodikách, dokonca som o ňom pred nejakým časom aj prekladal články do angličtiny. Čítať je jedna vec, no vidieť…. to je iná káva. Veď nie nadarmo J. A. Komenský povedal, že jeden obrázok je hodný tisíc slov.
V sobotu 25. októbra som videl tisícky obrazov, ktoré rýchlo premietané za sebou vytvorili film o jednom optimistovi známom pod menom Lajoš Winter, alebo ak chcete Ľudovít Winter. Až vtedy, keď som videl príbeh jeho života skondenzovaný do obrázkov, hovoreného slova, do množstva faktov rýchle uvedených za sebou, som si uvedomil, čo to bolo za človeka, a čo vlastne dokázal.
Keď som bol na strednej škole, tak veľa o Lajošovi Winterovi som sa veru nedozvedel. Hĺbka plytkosti myšlienok socializmu potláčala čokoľvek, čo nebolo v súlade s pofidérnymi a perfídnymi cieľmi ideológie červenokabátnikov. A ani neskôr, keď som si čosi o ňom prečítal, videl som nejaké pohľadnice z jeho doby, tak to na mňa až tak nezapôsobilo. Vnemy boli od seba oddelené, iné časti mozgu spracovávali predložené informácie, či nemal som čas sa na tým všetkým zamyslieť….
Jednoducho som si nikdy nevytvoril komplexný obraz z toho, čo som už vlastne vedel. Tento obraz sa mi poskladal dohromady vďaka filmu Optimista. Videl som fotografie, ktoré zobrazovali Piešťany v čase pred príchodom Lajoša Wintera – bola to jednoducho dedina, ako tisícky mnohých iných vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku. Maličké sedliacke a želiarske domčeky, tony blata na vtedajších „uliciach“… Veď si len predstavte, že na dnešnej Royovej ulici bolo pole…
Jednoducho obyčajná dedina, ktorá významom bola za Vrbovým, o ktorej nikto ani veľmi veľa nevedel, a kde si asi líšky dávali dobrú noc. Áno, tie pramene a bahno tu boli, ale kto a ako ich využíval? Aj vo filme je to pekne ukázané – bahno bolo naberané do vedier, a ak sa chcel niekto „vybahniť“, tak sa rovno zvalil do bahennej mláky. Celkom atraktívny spôsob, pravda? Azda len vtedy, ak ste pávom.
Lajoš Winter dal všetkému fazónu a za doslova pár rokov z bahna dostal túto dedinu na výslnie, urobil z nej hit. Ťažko by sa mi tu písalo o jeho živote, príkoriach, s ktorými sa stretol. To už za mňa urobili iní. Film to výborne ukazuje. A tiež skvelým spôsobom ukázal, akej vďaky sa Lajoš Winter dočkal – obraz, ako odetý v akomsi ošúchanom kabátci si domov vezie v lese nazbierané drevo, aby mal čím kúriť, mi zostane dlho v pamäti. Ďakujem pekne za takú starobu!
A napriek tomu nezatrpkol a zostal taký, akým bol celý život – výsostne ľudským. Obdivuhodné. Bol prišelcom, Maďarom zo Šiah, židom konvertovaným na katolicizmus, vyštudovaný vo Viedni, bol vlastne takým globálnym človekom strednej Európy, čo už vtedy bolo v celkom normálne. No bol predovšetkým Piešťancom po celý život.
Post mortem a in memoriam mu však predsa niekto preukázal náležitú úctu. V 2002 dostal čestné občianstvo mesta Piešťany – nuž, úprimne povedané, to trvalo. V takýchto situáciách hovorím: „Dobré ráno, babička!“ Asi však lepšie neskoro ako nikdy. Ale v mojich očiach najväčší krok pre dnešných ľudí na zvečnenie Lajoša Wintera urobil jeden z najlepších slovenských režisérov Dušan Trančík, ktorý po štyroch rokoch práce predstavil svoje dielo. (D. Trančík sa považuje za Piešťanca, lebo tu žil a chodil do školy, ale oficiálne je tiež prišelec – narodil sa v Bratislave).
Je to film na pomedzí dokumentu a hraného filmu, čo vždy predstavuje veľké riziko, lebo takýto kríženec nemusí byť nakoniec ani filmom ani dokumentom. Film je však tak dobre urobený, že je maximálne zaujímavý od prvej sekundy až do tej poslednej, a človeka udrží v stave bdelosti a pozornosti po celý čas.
Obsahuje zábery, komentáre a myšlienky, ktoré budú nové i pre tých skôr narodených. Obdivoval som množstvo práce v archívoch, ktorá bola pri výrobe tohto filmu vykonaná. Mravce určite blednú od závisti. Podľa mňa, každý Píštanec by tento film mal vidieť, mal by byť dokumentom, ktorý je známy všetkým domácim de rigeur.
Je to o Piešťanoch a o prišelcovi, ktorý zo zablatenej dediny urobil svetoznáme kúpele a mesto. Samotné mesto i jeho okolie dnes stále žije z toho, čo tento obdivuhodný človek vytvoril a ktoré čaká na ďalšieho Lajoša.
A poučenie z načrtnutej histórie pre nás všetkých? Neodsudzujte prišelcov dopredu, dajte im šancu. Môže byť medzi nimi pokračovateľ diela Lajoša Wintera, možno v menšej miere, možno vo veľkej.
PS – tento film bude premietnutý 19. novembra na STV, tak si ho nenechajte ujsť. Je skutočne skvelý. A buďte hrdí na piešťanského Lajoša Wintera.

0 Shares

Najnovšie správy

Dnes je štvrtok 1. decembra. Tento deň je Svetovým dňom boja proti AIDS. Meniny má Edmund.
  • 30.11.2022, 22:30
  • Dobré ráno, Piešťany!
štvrtok, 1. decembra 2022
Meniny má Edmund, zajtra Bibiána