Robert Herceg: Odmalička som bol dobrodruh

  • Nezaradené
  • 28. októbra 2008, 10:36
  • Autor:Michal Petruška
Martin Cifra

Ďalším z piešťanských emigrantov, ktorého v našom seriáli predstavujeme, je 47-ročný Robert Herceg. Z Československa emigroval v roku 1987. K úteku použil „klasický“ scenár s využitím dovolenky v Juhoslávii. Na to, čo malo nasledovať, už žiaden scenár pripravený nemal.

Ovládal však cudzie reči, a tak sa o svoju budúcnosť nebál. Navyše odchádzal sám, takže starostí o manželku či rodinu bol zbavený. Rodinu si založil až po príchode do USA, kde sa dokázal presadiť ako úspešný podnikateľ. V Piešťanoch si bol cez leto odpočinúť a načerpať nové sily.
Kde ste v Piešťanoch vyrastali? Kde ste bývali, chodili do školy?
– Moje spomienky na Piešťany sú veľmi dobré. Narodil som sa na vtedajšej Pavlovovej ulici, dnes Winterovej. Bývali sme v budove, kde má Tatratour cestovnú kanceláriu, až kým som neskončil prvú triedu na základnej škole. Chodil som do plaveckej triedy na Holubyho ulici. Ako žiak som aj súťažne plával a ako dorastenec a som už hrával vodné pólo. V roku 1969 sme sa presťahovali na Prednádražie, a tam som vyrástol, až kým som neskončil štúdium a neodišiel pracovať. Po maturite na gymnáziu som chcel ísť na medicínu, no tam som sa nedostal, tak som išiel na hotelovú školu na nadstavbu. Po prvom ročníku som však prerušil štúdium a išiel som na vysokú školu ekonomickú do Bratislavy. Keď som bol tretiak, diaľkovo som dokončil aj hotelovú školu a promoval som v roku 1985. Hneď po promóciách som v lete išiel robiť do východného Nemecka.
Ako plavec a pólista ste vyrastali na Eve?
– Na Eve sme mávali tréningy každý deň ešte od čias plaveckej triedy.
Kto vás trénoval?
– Na začiatku ma trénovala trénerka Babušková, neskôr p. Bačík a p. Čamborová.
Dokedy ste plávali?
– Na vysokej škole som hral vodné pólo asi prvé dve roky za dorastencov v Piešťanoch. Keď som skončil štúdium, tak som už nehrával.
Akú prácu ste si našli v NDR po skončení štúdia?
– Študoval som vyšší manažment, hotel, cestovný ruch, takže som sa zamestnal v berlínskom hoteli Palace. Bol to vtedy slušný nový hotel. Robil som tam kuchára. Chcel som robiť hotelový manažment, no držal som sa filozofie, že ak chcem niekomu povedať, čo má robiť, tak najskôr cez to musím prejsť. Držal som sa jej nielen v odbore, ale aj v živote. Ešte počas štúdia na vysokej škole som brigádoval v Edene. Keď som tam začal robiť, nechcel som vziať funkciu prevádzkara, ale najskôr som umýval taniere, potom obsluhoval vo vinárni ako čašník.
Nebol problém nájsť si prácu v Nemecku?
– Zariadil mi to triedny učiteľ z hotelovej školy. Mal som tam ísť, kým nepôjdem na vojnu, a potom sa tam vrátiť, ale napokon som sa rozhodol inak.
Koľko ste boli v Berlíne?
– V Berlíne som bol tri mesiace. Potom som narukoval na vojnu, a po návrate som išiel do Prahy.
Kde ste boli na vojne?
– V Terezíne. Ako vysokoškolák som strávil na vojne rok. V 2. a 3. ročníku sme mali raz za týždeň výcvik, a ten sa rátal ako vojenská služba. V Prahe som potom pracoval v hoteli Intercontinental. Mal som na starosti room servis, teda objednávky jedla a nápojov na izby. Potom ma preložili do reštaurácie Zlatá Praha. Na Prahu spomínam v dobrom, no potom prišla moja prvá dovolenka a ja som odišiel.
Dovolenka v akom slova zmysle?
– Ozaj prvá dovolenka. Prvá dovolenka, odkedy som začal pracovať. Človek musel vtedy byť zamestnaný šesť mesiacov a mať v roku odpracované aspoň tri, aby mohol ísť na dovolenku. Do hotela Intercontinental som nastúpil v novembri 1986 a v júni 1987 som išiel na dovolenku.
Kam ste sa vybrali dovolenkovať?
– Do Juhoslávie. Išiel som sám ešte ako slobodný. Vždy som chcel odísť. Prečo ste chceli odísť? – Bol som dobrodružný typ už na strednej škole. Ovplyvnilo ma, že som mohol pozerať rakúsku televíziu, a v tej dobe som bol veľmi dobrý v nemčine. Naučil som sa ju už na strednej škole. Počúval som aj rakúske rádio. Správy som pozeral vždy dvojmo – najprv naše televízne noviny a potom rakúske. Vždy som chcel cestovať a tu to bolo komplikované. Všetko sa mi zdalo byť veľmi ďaleko.
Rozprávali ste sa o emigrácii aj s rodičmi?
– Nie, vôbec. Nič som im nepovedal. Jedine dvom blízkym priateľom, s ktorými sme sa rozprávali o tom, kto chce odísť. Bol som už rozhodnutý, že sa nevrátim.

Na tú dovolenku ste si kúpili zájazd?
– Nie. Mali sme ísť partia, kamaráti z Piešťan. No ja som bol jediný, kto dostal devízový prísľub.
To znamenalo, že ste si mohli zameniť koruny na devízy?
– Ak ste vtedy chceli cestovať, dali ste žiadosť do banky o devízy. Keď vám pridelili zahraničnú menu, tak ste išli na políciu požiadať o výjazdnú doložku k pasu. Nekúpil som si ani zájazd, iba lístok na vlak do Splitu v bývalej Juhoslávii. V Splite som zostal tri dni. Prenajal som si tam privát, dopredu som nemal nič zaistené.
Mali ste úspory?
– Nie, so sebou som si nič zobral. Nechcel som nič riskovať, hovoril som si, že musím ísť na istotu, nechcel som dať nikomu dôvod na to, aby ma na hraniciach zadržiavali. Tam totiž prehľadávali všetko, batožinu aj to, koľko peňazí kto nesie.
Keby ste mali pri sebe veľa peňazí, bolo by to podozrivé?
– Samozrejme, vtedy bola ešte v doložke pečiatka, kde robíte. Keď colník zbadal Intercontinental Praha, hneď sa ma pýtal, či mám valuty so sebou. Povedal som, že nie. Mal som len toľko, koľko bolo zapísané a štátom pridelené.
Aj vás prehľadávali?
– Áno, ale nič nenašli. Keby našiel viacej valút, možno by povedal, že nemôžem ísť, alebo mi ich zobral.
Kde ste sa v Splite ubytovali?
– Keď som prišiel nejaké miestne babky mi ponúkli privát, tak som sa ubytoval. Mali dobre urobený dom. Začal som sa ich vypytovať, ako sa dostať na západ. Pred štyrmi rokmi totiž jeden kamarát odišiel cez Taliansko do USA, tak som aj ja chcel ísť do Talianska. Tej panej, čo vás ubytovala, ste verili?
Nebáli ste sa, že vás udá?
– Nie, jej manžel robil v Nemecku. On mi hovoril, nech nechodím do Talianska, je tam vraj draho, ale nech idem do Rakúska. Potreboval som však víza. Vedel som, že jeden chalan, čo ušiel rok predo mnou, si kúpil tranzitné víza v Záhrebe. Tak som išiel do Záhrebu. V Splite som stretol aj ďalšieho Piešťanca a ten mal rovnaké plány. Dnes je v Chicagu. Vravel, že ide do Villachu v Rakúsku a tam vraj nepotrebuje víza. Tak sme išli vlakom spolu, no colník na hraniciach od nás víza chcel. Zobral nám pasy a dal nám ich, až keď odišiel vlak. Potom nám povedal, že máme ísť do Záhrebu. Keď sme tam prišli, bol sviatok a rakúsky konzulát otvorili až na druhý deň. Tranzitné víza na tri dni sme dostali 19. júna.
Čo ste povedali, prečo chcete ísť do Rakúska?
– Povedal som, že pracovať. Ovládal som nemčinu, tak nám uverili. Jeden deň sme si užili. Prešli sme sa po Viedni a potom sme sa šli prihlásiť k policajtom. No potom nám jeden človek poradil, že ak chceme ísť do USA, treba ísť do AFCR (American Found f or Cechoslovakian Refugies), tak sme išli tam. Po registrácii nás poslali do TreissKirchen, tam bol tábor pre utečencov.
Kto bol v tom tábore?
– Veľmi veľa ľudí z celého východného bloku. Najprv nás preverovali. Pre nových bolo vyčlenené jedno poschodie, tam sme boli týždeň a potom sme išli do penziónu. V Rakúsku sme strávili 15 mesiacov.
Absolvovali ste nejaký vstupný pohovor?
– Na americkej ambasáde sa nás pýtali, prečo chceme ísť práve tam, aké máme plány. Povedal som, že chcem robiť v cestovnom ruchu. Delili nás do jednotlivých štátov aj podľa kvalifikácií, kde akého človeka budú potrebovať. Najprv som mal ísť na Miami a nakoniec do mesta Massachusetts. Dali mi pôžičku na letenku, a keď som prišiel do Bostonu, už ma tam čakali sponzori, ktorí mi vybavili byt na mesiac a pomohli mi nájsť si prácu.

Prečo ste chceli ísť do Ameriky?
– Bol som presvedčený, že je to krajina slobody a myslím si to dodnes. Nemal som nič. Prišiel som do Ameriky s 500 dolármi. V Rakúsku som si ich našetril, keď som robil načierno v Semeringu v jednom penzióne čašníka. Nemčina ma zachránila, všetko som rozumel, čo mi šéf povedal.
Po odchode ste sa nebáli, že zostanete sám v cudzom svete?
– Jasné, práve preto som išiel sám. Lebo som nevedel, ako to dopadne. No vedel som aj po anglicky. Pracovať som začal ako recepčný v hoteli Hilton. Bývali sme viacerí takýto prišelci v jednom veľkom byte.
Zostali ste tam dlho?
– Najprv som pracoval ako recepčný, potom ma povýšili do manažmentu, zostal som tam do roku 1993. Potom som išiel do Sheratonu. Robil som každý víkend aj cez sviatky, miesto som zmenil, až keď som mal malé deti, aby som sa mohol venovať rodine. Cez kamarátov som si vybavil prácu v elektronike. Zo srandy som si povedal, že musím využiť všetky školy, ktoré mám.
Pracujete stále v elektronike?
– Dnes v optike. S elektronikou som robil dosť dlho, od roku 1994 do roku 2000. Potom som prešiel k softvérom. V Bostone som si robil kurz na programovanie, to je veľmi dobré mesto. K optike som sa dostal náhodou. Išiel som na inzerát, veľa som totiž cestoval a už som chcel s tým prestať. Tak som hľadal niečo stabilné a na internet som si dal žiadosť. Naša firma sa špecializuje na autá. Robíme šošovky pre BMW a Mercedes na nočné kamery.
Ako si spomínate na prvé správy o prevrate v Československu?
– Vtedy sme bývali v Stogaste. V miestnych novinách bola na prvej strane fotka s demonštrantmi. Nechcelo sa nám to veriť, že prevrat bude úspešný. No Rusi neprichádzali a vyzeralo to čoraz lepšie. Dcéra sa mi narodila v júni 1991 a v januári 1992 som prvýkrát prišiel do Piešťan.
Boli Piešťany iné?
– Boli zmenené. Potom som tu bol v rokoch 2000, 2001, 2005 a teraz. Vždy, keď prídem s rodinou, tak je to lepšie a lepšie.
Kde ste spoznali manželku?
– V Bostone je jedna pláž, kde sa chodí na prechádzky. Bol som v tomto meste už štyri dni a hovorím priateľovi, poďme sa pozrieť na pláž. Budúca manželka tam bola tiež s kamarátkou. Pochádza z Bostonu, zobrali sme sa v roku 1992 a máme dve deti – Kathleen a Stephana. Ony vždy s nami prídu na Slovensko. Kathleen tu dokonca v roku 2000 strávila celé leto.
Vedia vaše deti po slovensky?
– Rozumejú všetko, gramatiku nevedia stopercentne, ale dcéra hovorí, že keby tu zostala zasa asi mesiac, tak to dobehne. Ja som sa s nimi istý čas rozprával doma len po slovensky.
Neplánujete sa vrátiť do Piešťan natrvalo?
– Rozmýšľali sme nad tým prísť sem bývať aspoň na leto.
Keď porovnáte život v Amerike a na Slovensku, aký je rozdiel?
– Piešťany sa dajú s Bostonom ťažko porovnať, lebo sú oveľa menšie. Ľudia sú však rovnakí, dokážu sa zabávať na podobných veciach. Každý chce to isté, dobre pre svoju rodinu, mať pekné prostredie. Piešťany sú také super malé mesto. Mojej kolegyni, ktorá tu bola na liečení, sa veľmi páčili. Boston je živší, funguje tam viac športov, viac ľudí. Nie je to typické americké mesto, pôsobí veľmi európsky. Keby ste mali porovnať mentalitu Američanov a Slovákov, čo vás prekvapovalo?
Nemohli ste si na niečo v USA zvyknúť?
– Sú iní, to áno. Povedal by som, že majú taký pocit väčšej zábavy. Európa je celá taká vážna, oni to tam berú trochu inak. Napríklad som si už odvykol od vykania, aj šéfovi firmy tykám, ale vážim si ho. Tu si ľudia mýlia tykanie a vykanie s rešpektom. Len v politike si vykajú. V Amerike je to také viac uvoľnené.

0 Shares

Najnovšie správy

Už v sobotu sa môžete vybrať do Vrbového na jesenný jarmok. Určite tam okrem tradičných stánkov budú čapovať aj burčiak.…
  • 07.10.2022, 09:20
  • Piešťanský týždeň / Nezaradené / Spravodajstvo
sobota, 8. októbra 2022
Meniny má Eliška, zajtra Brigita