Patria starí rodičia domov či do domova?

Je to čierny, ale, žiaľ, pravdivý humor. Všetko, čo vo svojom živote vykonáme, sa nám vraj vráti. Spravodlivosť je však aj v tom, že každý raz zostarne. Starecká demencia, srdcové príhody, silná cukrovka, rakovina, Alzheimer i Parkinson, skleróza multiplex – to sú choroby, ktoré človeka paralyzujú, uvedú do bezmocnosti, odkážu ho na pomoc druhých, zvyčajne svojich detí.
Lenže doba je ťažká. Ľudia v strednom veku majú už zvyčajne vybudovanú kariéru, z nej plynúci istý príjem a povinnosť, živiť svojich potomkov. Mnohí splácajú hypotéky. A zrazu stoja pred problémom. Kto sa postará o starkého? Jedni hľadajú pomoc v domove dôchodcov, majetnejší sa zaujímajú o penzióny či hospic.
Tieto zariadenia sú však v našom regióne beznádejne plné. A tak ak chcú byť úspešní a poradovník preskočiť, musia mať nielen známosti, ale aj peniaze. Kto ich nemá, má smolu. Alebo šťastie?

Kariéra alebo opatera?

Ktosi múdry raz povedal: „Posudzujte svoj úspech podľa toho, čoho ste sa museli vzdať, aby ste ho dosiahli." Aj vďaka tejto filozofii sa mnohí potomkovia dokážu o svojich starkých postarať i bez sociálnych zariadení. Je to drina, ktorú si najviac užije len jedno z detí. Zvyčajne potomok, ktorý rodiča doopatruje, zdedí aj jeho majetok. Je to spravodlivé a múdre. A je dobré, ak ostatní súrodenci s takýmto riešením súhlasia. Podarilo sa nám takýto prípad objaviť aj v Piešťanoch.

Starosť si podelili

„Máme to šťastie, že sme dve sestry," vysvetľuje päťdesiatročná Mária. „O chorú mamu sa najviac starám ja, preto som ju aj k sebe nasťahovala. Kým som v práci, mama je chvíľu doma sama, ale sestra jej nosí obed. Nakŕmi ju a obriadi. Popoludní prídu zo školy deti, takže babičke podajú čo treba. O večeru a pravidelnú hygienu sa postarám opäť ja," dodáva Mária a nezabudne pripomenúť, že matku si najskôr „posúvali".
Neprospievalo jej to však. Potrebovala svoj pokoj, atmosféru, pravidelný režim, čo bolo pri striedaní domácností prakticky nemožné. „Starý človek nemá rád zmeny. Aj preto som bola rada, že si u mňa zvykla. Máme sa veľmi rady, aj keď si často lezieme na nervy. To viete – s kým človek žije, na toho nadáva! Nemala by som to hovoriť, ale som rada, že časť tých výlevov si vypočuje aj moja sestra," smeje sa Mária a do ďalšej diskusie na túto tému sa už radšej nepúšťa.
„No jedno vám môžem povedať s absolútnou istotou – moja mama viac ako chleba alebo tanier polievky potrebuje nežné pohladenie. Stále ju musíme objímať a pohládzať po tvári, rukách – tak ako to robievala ona nám, keď sme boli malé. Z času na čas sa pýta domov, no je to čoraz zriedkavejšie. Cez leto si na chvíľu posedela v záhradke svojho domčeka na lavičke, ohriala sa na slnku, no k večeru sa už pýtala naspäť," dodáva Mária.

Pomôcť môže suseda

Nie všetci súrodenci sa vedia a majú možnosť postarať o svojich rodičov. Vtedy prichádza do úvahy viacero riešení. „Moji rodičia sa odmietli presťahovať k nám!" konštatuje 55-ročný technik Michal. „Chcú dožiť vo svojom byte, čím nám poriadne skomplikovali život.
Trvalo skoro pol roka, kým sme našli opatrovateľku, ktorej sme mohli dôverovať a zaplatiť ju, pretože nie sme až takí bohatí. Nakoniec sme natrafili na susedu. Je dôchodkyňa, ale dosť vitálna na to, aby sa o mojich rodičov postarala. Absolútne jej dôverujem, inak to ani nejde. Bez vzájomnej dôvery sa takéto veci nedajú robiť."

Plače za rodičmi

Iná rodina svojich rodičov zabezpečila prostredníctvom domova dôchodcov. „Neustále si vyčítam, že sme ich tam odložili," so slzami v očiach rozpráva svoje dojmy 47-ročná živnostníčka, živiteľka dvoch detí.
„Ak by som prerušila živnosť, kde by som vzala peniaze? Ako by som uživila stredoškoláka a vysokoškoláčku? Môj exmanžel mi na ne dáva sotva päť tisíc. Z toho zaplatíte obedy, vodu a prášok na pranie, a kde vziať na všetko ostatné a nekradnúť?"
Táto žena vždy, keď prichádza na víkendové návštevy za svojimi rodičmi, cíti, ako jej ide srdce vyskočiť z hrude. Premáha sa, aby neplakala rovno pred nimi, no keď odchádza domov, najradšej by sa od hanby prepadla pod zem. „Stále to rozoberám z každej strany. Už tisíckrát som chcela ostať doma a nájsť si nejakú drobnú manuálnu prácu, pri ktorej by som stíhala aj starostlivosť o rodičov, no obaja sú veľmi chorí.
Mama zabúda, na ulici sa stráca a otec ledva chodí. Je cukrovkár, trikrát denne mu pichajú inzulín, slepne. Je to strašné, vidieť ich takých bezmocných a pritom pokojných, zmierených so svojím osudom. Vždy, keď prídem za nimi, tešia sa ako malé deti. Viem, že by som mala stáť pri nich – aj preto som rozorvaná a nešťastná."

Adopcia starkých?

„Ja som v domove dôchodcov spokojná, " usmiala sa na nás staršia modrooká pani z domova Klas vo Vrbovom. „Mám tu svoju izbičku, a keď sa mi nechce byť s ostatnými v jedálni alebo vonku na lavičke, zatvorím dvere, pustím si rádio a štrikujem, háčkujem. Škoda len, že tieto ručné práce nemám koho naučiť.
Doopatrovala som si rodičov, aj mojich súrodencov a ostala som tu sama. Viete, po čom túžim? Aby si ma nejaká rodina adoptovala. Veď ak je možná adopcia detí, mohla by sa to diať aj so starkými."

Rodičia – manipulátori

Odložiť starkého do sociálneho zariadenia je rozhodnutie, ktoré len tak ľahko nerozchodí ani on, ani vy. Každý z nás vie, že žiť so starým človekom nie je jednoduché. Malému dieťaťu pohrozíte prstom, ak neposlúchne, naložíte mu na zadok, ale skúste zvýšiť hlas na tvrdohlavého deduška či babičku, ktorá si obuje vyčaptané papuče a vydá sa krivkajúc bez paličky po zľadovatelom chodníčku k bráne.
Asi najzložitejšie životné situácie zažívajú deti, ktorých rodičia manipulujú. Vzbudzujú v nich pocit viny a ľútosti nad sebou. Citovo ich vydierajú, že si zariadili svoj život bez nich… Sťažujú sa na podlomené zdravie, rodinné vzťahy, nevšímavosť susedov a okolia.
Často požadujú rôzne služby bez ohľadu na denný režim svojich detí a vydierajú slovami: „Ja viem, že v domove dôchodcov by mi bolo lepšie, a keď umriem, nebudem nikomu chýbať…" Takéto správanie u detí vyvoláva permanentný tlak a pocit viny. Aj preto je dôležité, aby si to obe strany vyjasnili a manipulátori sa svojho vydierania zriekli skôr, ako sa obráti proti nim.