Ján Oravetz: Nechcel som sa dať chytiť druhýkrát

Ste rodákom z Piešťan, kde ste bývali?
Narodil som sa vo vile doktora Millera, čo je teraz liečebný dom Hron. Ten pán Miller bol môj starý otec, on ten dom postavil, v 1951 som sa narodil. Ten pán Miller bol otec mojej mamy, tiež bol lekár a počas prvej svetovej vojny bol vojenským lekárom a ku koncu vojny sa ocitol tu vo Vojenskom kúpeľnom ústave, kde ho koniec vojny zastihol. Tak sa dostal do Piešťan a zostal tu, pracoval ako kúpeľný aj ako praktický lekár. Koncom 20 tych rokov postavil tú vilu Miller zároveň s vilou Klárou, to je teraz riaditeľstvo nemocnice. Môj otec sa tiež po vojne dostal do Piešťan a zoznámil sa s mojou mamou a zobrali sa. V roku 1930 sa im narodila moja sestra a o rok neskôr som sa narodil ja. Žili sme v Piešťanoch, chodil som tu do gymnázia, aj som tu maturoval v roku 1949.
Piešťanci vás poznajú ako plavca, ako ste sa dostali k plávaniu?
Od malička sme chodili na Evu. Evu dokončovali v období, keď som sa narodil. Na fotkách, kde sa ako deti hráme na Eve, ešte nie je dostavaná.
Koľko rokov ste mali, keď ste už vedeli plávať?
Tri alebo štyri roky. Starý pán Bačík nás učil plávať. Ako sa volal sa už nepamätám, mal synov Emila, Ruda a Laca. Ako žiak som už plával aj súťažne, neskôr som začal hrať aj vodné pólo, tak v polovici 40 rokov. Popri tom som robil tenis a lyžovanie.
Kde ste chodili lyžovať?
Na Červenú vežu, na Ahoj. Bezovec ešte nefungoval.
Znárodnenie vašu rodinu nejakým spôsobom zasiahlo?
Áno, postihlo nás. Zobrali nám ten barák, museli sme sa vysťahovať. Odišli sme na Nálepkovu ulicu, kde medzičasom môj otec postavil dom, oproti zubnej ambulancii. Išiel som študovať medicínu, 1955 som promoval a išiel som pracovať na Sliač, do kúpeľov. Dva roky som bol na vojne, slúžil som aj ako vojenský lekár pri odvodoch brancov. Kam ste išli po vojne? Vrátil som sa na Sliač. Zaujímavé bolo, že ešte počas vojny som si dal žiadosť o zamestnanie do Ústavu chorôb obehu krvného v Prahe v Krči, to bolo najprestížnejšie miesto v ČSSR. Bol tam konkurz a povedali mi, že som vyhral, že mi držia miesto, ale keď som končil vojnu, bolo všetko inak. Nakoniec som kádrovo nevyhovoval, pretože otec vraj mal súkromné sanatórium, čo nebola pravda, bol len lekárom. Tak to nevyšlo, bol som v Sliači, ale v 1962 som prešiel do Bratislavi na druhú chirurgickú kliniku, to bola kardiochirurgická klinika vtedy. Tam som robil kardiológa.
Do strany vás nevolali?
Na Sliači áno, pýtali sa ma, či nechcem vstúpiť, ale povedal som, že si to musím rozmyslieť a kľučkoval som tak, že som nemusel vstúpiť.
V Bratislave ste ešte plávali?
Ešte počas štúdia som plával, v Bratislave za Sláviu. Ale v tomto období už som končil, nebolo času. V 1965 prišiel do Bratislavi jeden rakúsky anesteziológ amerického pôvodu, ktorý nám dával prednášky a medzi iným nám povedal, že si môžeme podať prihlášky na stáž do USA. Povedal nám ako na to, a ja som si to vybavil.
Čo to obnášalo?
Musel som spraviť skúšku Flex, čo bola skúška pre zahraničných lekárov, ktorí chceli pracovať v USA. Tú skúšku som musel zložiť na ambasáde USA v Prahe v anglickom jazyku, takže som musel makať aj v anglickej literatúre, no nakoniec som ju spravil.
Čo nasledovalo?
Skúšku som spravil vo februári, následne som išiel do lekárskej knižnice v Bratislavea tam som si podľa odborných časopisov vybral tie lepšie pracoviská, kam by som chcel ísť a rozposlal na ne žiadosti, že by som k nim chcel prísť na stáž. Napísal som, že som mladý lekár zo Slovenska a mám spravenú tú skúšku, že keby mali nejaké miesto…
Ozval sa niekto?
Na moje veľké prekvapenie asi v máji alebo apríli som dostal odpoveď z Chicaga, že sa im uvoľnilo miesto a že by som mohol prvého júla nastúpiť. Začal som sa smiať, pretože vtedy sa Amerika vybavovala rok, nieže za dva mesiace idem do Ameriky. Ale zobral som ten papier a išiel na povereníctvo zdravotníctva. Tam pozerajú na to, na mňa, ako by som z neba spadol a oni tiež, pretože nikdy takú žiadosť nevideli, hoci už bol rok 1966.
Ako sa zachovali?
Povedali mi, že musím ísť do Prahy, tak som išiel. Tam to bolo rovnaké, no asi vďaka momentu prekvapenia, že som bol prvý, nakoniec ma pustili. Ak som si vybavil letenky a išiel som. Nebol som tam prvého júla ale asi 10. júla. V Mt. Sinai Hospital v Chicagu. Išiel som tam na rok a nastúpil som tam hneď ako „fellow“ teda špecialista v kardiológii. Dostal som štipendium, ubytovanie a stravu, ale dalo sa aj niečo našetriť. V Chicagu som ešte aj hrával za jeden klub vodné pólo.
Po roku ste sa vrátili domov?
Po roku som si povedal, že ešte som sa veľa toho nenaučil a napísal som do Bratislavi profesorovi Žiškovi, šéfovi kliniky, že by som rád ešte jeden rok zostal. Medzitým som si vybavil miesto v Clevelande. Pán Žiška súhlasil. Tak som išiel do Clevelandu na ďalší rok. Pred odchodom do Európy som však ešte absolvoval mesačnú cestu po USA s ďalším Piešťancom Ďurom Majerčákom.
Aký bol váš návrat?
To už bol rok 1968. Vracal som sa loďou do Európy, v auguste 1968. Bola to loď Bremen, jeden z posledných zaoceánskych parníkov. Asi 12. augusta sme vyštarovali. V Bremen Hafene v Nemecku ma už čakal môj kolega, priateľ Etore Cicutto, strýko dnešného primátora. On už pred 10 rokmi odišiel do Nemecka a boli sme veľmi dobrí kamaráti. Spolu sme začali študovať v Bratislave na vysokej škole a prvý rok sme bývali spolu, hoci on neštudoval medicínu.
Kedy ste sa vylodili?
Čakal ma tam z 20. na 21. augusta 1968. Ráno nás už obsadili Rusi. Ja som mal ale vštky veci poštou poslané domov. Nevedel som čo mám robiť, tak som zostal tri mesiace v Nemecku. Mal som tam kontakty na univerzite v Duseldorfe, tam som zostal a tam ma prišla navštíviť moja terajšia žena a priniesla mi druhý pas.
Načo vám bol?
Bál som sa, chcel som sa totiž vrátiť domov, ale mal som obyvu, že mi zoberú pas a už nebudem môcť odísť, tak aby som mal nejakú poistku. Išiel som domov, situácia sa mi zdala normálna, na klinike mi držali miesto, tak som tam opäť nastúpil.
Začali ste učiť?
V Bratislave som pracoval ako kardiológ a vedúci kardiologického laboratória. Dostal som byt, mal som auto…Vyučoval som, dával som kurzy.
Kedy ste sa rozhodli z republiky odísť, emigrovať?
Keď prišiel rok 1970, prezident Husák vyhlásil, že „hranice nebudú korzom“ a že sa nebude dať len tak cestovať cez hranice. V roku 1969 to bolo ešte voľné, tak som necítil urgenciu odísť. Ale keď toto vyhlásil, tak som si povedal, že sa nedám chytiť druhýkrát za železnou oponou, na tú slobodu som si už totiž akosi zvykol.
Ako ste plánovali útek?
S mojou vtedy ešte priateľkou sme si objednali lyžiarsky zájazd do Rakúska, jeden z posledných. Týždeň pred ním sme sa potichúčky zobrali v Pezinku.
Prečo potichúčky?
Aby o tom prakticky nikto nevedel, okrem dobrých známych a rodiny, asi 7 ľudí. Báli sme sa, vtedy už bola taká prax, že oboch manželov nepúšťali za hranice, pustili buď jedného alebo druhého, tak aby sa toto nestalo. Ani meno si manželka nedala zmeniť, na zájazd sme išli pod vlastnými menami.
Ako ste od kolegov zo zájazdu odišli?
Keď sme sa vracali bola vo Viedni pauza na oddych, každý vystúpil aj my, a tým, čo zostali v autobuse sme povedali, aby na nás nečakali. Zostali sme vo Viedni.
Aká bola ich reakcia?
Zaželali nám veľa šťastia. Odchod ste teda zorganizovali dosť rýchlo… Trvalo nám to asi dva týždne. Žiadne veľké prípravy sme nerobili. Ženy však vtedy robila vo Viedni a tak mohla prejsť hranice smerom von na aute a previezť aj náš televízor a ďalšie veci. Vyhovorila sa, že aj na dovolenke chce pozerať Majstrovstvá sveta v lyžovaní, ktoré vtedy boli vo Vysokých tatrách. Ja som išiel v autobuse so zájazdom. Žena prešla a náš autobus zadržali, že kam ideme, veď zájazdy sú zrušené. Držali nás niekoľko hodín, no nakoniec nás pustili.
Kam ste smerovali v Rakúsku?
Mal som možnosť ísť pracovať do Mníchova a tak sme sa tam ani moc neponáhľali z toho Rakúska. Ubytovali sme sa u sestričiek v ubytovni a nejaký čas sme tam bývali. Vtedy som spravil takú taktickú chybu.
Akú?
Mali sme platné rakúske vízum na niekoľko mesiacov, tak namiesto toho aby sme išli hneď na políciu zostali sme tam bývať a pozeral som inzeráty a nezažiadali sme o azyl. Našiel som si prácu v Alpách v starých doloch na kovy, kde bola prirodzená radiácia a liečili tam reumatikov. Tam som dostal miesto na sezónu ako lekár a pracoval som tam. Pacientov sme banským vláčikom vozili do vnútra hory a tam ležali ako v saune. Zostali sme tam cez celé leto a až potom sme požiadali o azyl, čo už bolo neskoro.
Prečo?
To už bol rok 1970, už mali Čechoslovákov v Rakúsku plno, už entuziazmus vyprchal a azyl nám nedali. Argumentovali, že sme u nich príliš dlho, hlásiť sme sa mali skôr a tak.
Čo to pre vás znamenalo?
Že sme boli v krajine na čierno, bez papierov. Stretol som ale priateľa a tem mi sľúbil, že mi vybaví miesto v New Yourku, ale na anesteziológii, že tam má dobré styky. Moc som tomu síce neveril, ale povedal som mu, že dobre, nech to skúsi. O dva týždne mi dal podpísať papier a bol som ich. Tak sme v decembri sadli na lietadlo a 16. decembra sme pristáli v New Yorku.
Aké to bolo v tomto srdci sveta?
Opäť som sa ocitol v Mt. Sinai Hospital, ale v New Yorku. Hneď ma zobrali. Potom sme si našli byt na Manhattane a zostali sme v New Yorku až do apríla 1975. Odtiaľ sme odišli do Seattlu, kde žili ostatní priatelia, emigranti z Piešťan. V Neďalekej Tacome som robil až do odchodu na dôchodok, teda do roku 2000.
Kde vás zastihla správa o páde komunizmu v Československu?
V Tacome. Bol som prekvapený a naradostení. Prežívali sme to ako krajania spoločne. Boli sme v kontakte a debatovali.
Kedy ste prišli na Slovensko prvýkrát po prevrate?
V roku 1994 alebo 1995. Nie hneď a aj to bola chyba. Mal som veľa práce, nemohli sme skôr prísť. Teraz máme problém z reštitúciou, prepásli sme príležitosť, vtedy sme nestihli vybaviť všetky formality…
Neplánujete sa do Piešťan vrátiť aj natrvalo?
Možno aj áno. V Seattli bolo síce pekne, ale počasie cez jeseň a zimu je nepríjemné, neustále tam mrholí. Je tam chladno a tmavo. Tak sme sa presunuli na Floridu. Kúpili sme si už aj dom v Piešťanoch, teraz chodíme sem tak na leto, na 5 mesiacov – od jari do jesene.