James R.S.B. Jackman: Keď bolí koža a štípu kosti… Iba pre ten úsmev II.
S veľkým úsmevom na perách som si kráčal. Nevedel kam, neriešil. Rozmýšľal. Ako to bude ďalej. Ja také hovado. A ona taký anjel. Vraví sa, že protiklady sa priťahujú. Asi je to pravda.
Bol som s ňou vonku zas a zas. A zrazu, asi po dvoch týždňoch som pocítil trpkosť. Trpkosť na jej tvári. Vedel som, že niečo nie je v poriadku. No nechcela mi povedať, že čo. Vraj má dilemu. Ja. Jej život. Musí si upratať. Asi som tam spravil pekný bordel. Alebo sa to iba celkom nahromadilo a ja som to posunul ďalej. Vedel, cítil som, že už to pôjde iba dolu vodou. Už som to robil iba pre ten úsmev… Aj keď z malou nádejou. Čakal na jej rozhodnutie…
Mal a mám ju rád. Nie som človek čo sa vie zamilovať tak ľahko. Za deň, týždeň, mesiac. Možno po takom čase viem cítiť iba spoločnú náklonnosť. Alebo moju náklonnosť. Nechcem rozprávať za druhých. A keď, tak si to predstavujem inak, ako to bolo. Pri konci som videl, ako sa strašne trápi. Nechcel som to. Tá dilema musela byť nepredstaviteľná.
Viem, že mám talent donútiť ľudí k tomu čo chcem. A ja som nechcel, aby sa cítila zle. Nechcel som aby, sa trápila. Chcel som jej pomôcť. A tak som ju mojimi otázkami a správnym nasmerovaním donútil rozhodnúť sa. Nie v môj prospech, ale v jej. Samozrejme, že ma to mrzelo, ale tak čo, dal som prednosť jej spokojnej duši a môjmu svedomiu. Vedel som, že sa musím obetovať. Možno to tak nemôžem brať, že obeta., ale rozhodnutie sa pre správnu vec. Nemôžem sa cítiť dobre s človekom, ktorý, keď je so mnou tak sa trápi. Mal som…?
Človek musí byť v živote veľký sebec, aby niečo dosiahol. Ale existujú hranice. A ja som rád, že som ich posunul o kus nižšie. A nebol som sebec. Lebo som vedel, že je to správne. Správne? Správne, aby sa už netrápila. Nikdy nezabudnem na jej oči, keď mi nechcela povedať to " ale". Odraz svetla lampy a v jej očiach prichádzajúce slzy. Vedel som, že to je koniec. Vedel som, že ju to strašne trápi, mrzí. Ale stále nevedel, že čo. Ani som sa to nedozvedel a nechystám sa po tom pátrať.
Odprevadil som ju až domov. Stále sme sa rozprávali a myslím, že obaja, už vedeli ako to skončí. Posledný spoločný pohľad. Pohľad nádeje? Nevedela čo má robiť. Už som jej nechcel dať ani pusu. Nechcel jej už ublížiť. Nerobil som to naschvál. Teda chcel som jej dať tú pusu. Posledný krát sa dotknúť jej pier, ale vedel, že to správne nebude. Radšej stál ďaleko od nej. Nech je to ľahšie. No ona mi ju dala! Jemnú pusu na pery. Doživotne nezabudnem na jej vôňu. Chuť tých pier. Tých krásne plných pier. Ako sa dotkli mojich. Na pár sekúnd. Možno jednu, či dve! Možno to boli iba stotiny.
Aj keď mi to hneď nepovedala. Vedel som to. Človek asi vycíti koniec.
Môžem to nazvať ďalšou etapou? Myslím, že hej. Sany mi pomohla uvedomiť si kopu vecí. Určite nechcene. Ale o to viac jej za to ďakujem. Pretože som si to uvedomil sám! Nebol ovplivnení rodinou, kamarátmi. Iba ja, moja hlava.. Nemusela mi nič povedať. Bolo to nenútené a o to je to krajšie, šťastnejšie zistenie. Každý z nás z týchto pár týždňov niečo vyťažil. Neviem čo Sany. Možno sa bude viacej sústrediť na seba. Školu, modeling, alebo klavír. Možno si uvedomí kopec iných vecí. Neviem. A ja? Ja som sa určite opäť priblížil k mojej vnútornej vyrovnanosti. S pocitom nesebeckosti. Priznávam bol som prekvapený sám zo seba. Ale musel som to urobiť. Musel! Musel, byť nesebecký.
Sany bola zatiaľ jediná žena, ktorú, by som dokázal milovať. Bohvie, ako to ešte dopadne…
