Chodil po lávovom potoku, pil vodu z ľadovcov a plašil medvede štipľavou paprikou

  • Cestovanie
  • 23. septembra 2018, 14:00

Ak sa raz vyberiete na Kamčatku, rátajte s tým, že je tam draho ako v Moskve. Žije tam tristotisíc ľudí, dvadsaťtisíc medveďov a milióny komárov, ktoré bezbolestne a bez známok po vpichu vykonajú výdatný odber vašej krvi. Vezmú si jej toľko, že keď ich potom rozpleštíte o sklo autobusu, vyzerá to tam ako u mäsiara. Rieky na Kamčatke oplývajú hojnosťou rýb, lesy zverinou. A tam, kde kraľujú sopky, nenájdete nijakú chatku či chatrč. Miesto, kde by ste mohli zložiť unavenú hlavu a skryť sa pred medveďmi. Tie kamčatské sú však také plaché, že len čo vás uvidia, stratia sa v kroví. Piešťanec Vojtech Hank, ktorý sa len pred pár dňami vrátil z Kamčatky, prirovnal krajinu k Nízkym Tatrám.

Piešťanec Vojtech Hank zažil snovú krajinu na Kamčatke.

„Len tie štvortisícové sopky nám tu chýbajú,“ usmieval sa cestovateľ a spomenul, ako ruskí sprievodcovia merajú vzdialenosť. Tvrdili, že ich čaká zdolanie vzdialenosti sedem kilometrov. Kráčali, kráčali, hodiny ubiehali a oni ešte stále neboli na mieste. „Kedy tam už budeme,“ pýtal sa unavený Slovák. Veď už dávno tých sedem kilometrov museli prejsť. „Eto 7 kilometrov po priamu,“ povedal mu sprievodca.

Vojtech Hank pochopil, že nič iné mu nezostáva, len s ťažkým batohom na chrbte kráčať ďalej. Rusi používali viacero takýchto fintičiek. Povedali napríklad, že ich čaká pochod dlhý dvanásť kilometrov, no zabudli oznámiť prevýšenie 1500 metrov i to, že ďalších dvanásť kilometrov pôjdu nazad. Piešťanec sa dal nachytať aj výhodnou cenovou ponukou cestovnej kancelárie, ktorej služby práve využíval. Hlásala trinásťdňový track s pestrým a pre našinca mimoriadne atraktívnym program s výstupmi lávovými potokmi, zážitkami z kráterov i pochodmi, ktoré by sa dali prirovnať prechádzkou po Marse.

Zrkadlenie – cestou k sopke Gorelyi.

S plnou poľnou

Bolo chybou, že si ponuku cestovky poriadne nepreštudoval pred objednaním letenky. Kým na Sibíri, kde bol v minulosti, ich vozili každý deň autami, na Kamčatke si plnú poľnú aj so stanmi a stravou na sedem dní museli vláčiť na vlastných pleciach. Týždeň v divočine bez akejkoľvek dopravy. Prešli osemdesiat kilometrov a Vojtech, ktorý zistil, že je najstarším členom výpravy, nemohol cúvnuť. Nebolo kam. Inak by pokazil dovolenku ostatným. Musel sa zaprieť a šliapať. „Tri dni sme absolvovali jednodňové pochody, dva dni sme sa presúvali a jeden deň sme strávili v hlavnom meste Kamčatky – Petropavlovsk-Kamčatskij,“ napísal si do cestovateľského denníka Piešťanec.

Mali takú dohodu. Vždy šliapali rovných päťdesiat minút, potom nasledovala desaťminútová prestávka na oddych. Lenže. V partii ich bolo dvadsať. Väčšina turistov bola podstatne mladšia ako Piešťanec. Najmladším bol osemnásťročný Petrohradčan. Ďalej dvadsiatnici, tridsiatnici a o niečo staršie manželské páry z Moskvy. Tí mladší naozaj kráčali s vodcom, ktorý ich viedol päťdesiat minút. No Vojtech, ktorý spolu s druhým vodcom uzatvárali kolónu turistov, kráčal v riadnom sklze za mladšími 59 minút a len minútu mal na odpočinok. „Ešte teraz sa mi sníva o tom, ako ten prvý rukovoditeľ, len čo som zhodil ruksak na zem, kričí to svoje: ‚Pad ruksake. Paechali!‘“

Nezostávalo mu nič iné, len zdvihnúť ruksak a kráčať ďalej. Mimochodom, zrejme netrpel sám, pretože na Kamčatke bola napríklad aj 23-ročná dievčina z Moskvy, ktorá bola po prvýkrát na takomto pochode a jej batožina vážila 25 kilov. Niesla si fototechniku, ale okrem iného mala napríklad aj kompletnú manikúru. Možno mala aj šminky. Práve táto dáma si v prvý deň šliapačky obula do vibram len členkové ponožky. Veď čo sa môže stať? Zistila hneď v ten deň. „A už na druhý deň kráčala so zalepenými pätami. Mladí, tí to však zvládali. Mali sme tam aj úrazy, ale nič vážne – len nejaké vyvrtnuté členky a poobväzované kolená.“

Krajina ako v sne – hmla, slnko, sírové výpary v činnom kráteri sopky Mutnovského (2322 m n.m.).

Krajina snov

Ak by ste sa chceli vybrať na Kamčatku, je dobré poznať zopár slovíčok, ktoré Rusi používajú pri táborení pod šírym nebom. „Palatka je stan. Spalnik je spací vak. Kovrik je podložka pod spací vak. Kružka je hrnček. Ja som sa naučil po rusky tak, že keď som v Moskve chytil taxík, taxikár ma pochválil, že ruštinu ovládam celkom slušne,“ uviedol V. Hank.

A čo sa ešte na tripe naučil? Uvedomil si, že Rusi vojnu nevyhrali náhodou. Presvedčil sa o tom v okamihoch, keď vodiči, s ktorými mala cestovka kontrakt na jednodňové výlety a presuny, celú partiu prepravovali po ostrých kameňoch veľkých asi tridsať centimetrov na špeciálnych vojenských autách s podhustenými pneumatikami. Zvádzali kaskadérske kúsky. V 45-stupňovom stúpaní po balvanoch, kde nebolo kam uhnúť, im šoféri z kabíny vykrikovali, aby sa posádka okamžite presunula raz na ľavú, raz na pravú stranu, lebo im hrozilo zrútenie sa zo sopky. „Tak na toto by nikto nenahovoril žiadneho Slováka,“ skonštatoval V. Hank.

V. Hank a za ním druhý sprievodca, ktorý poháňal oneskorencov.

Na Kamčatke bolo počasie, ktoré by sa dalo rozdeliť do dvoch kategórií. Prvá bola „komária“, druhá „drkotavá.“ Keď bolo teplejšie, bez moskytiéry sa do divočiny neoplatilo vyjsť. Komáre sú na Kamčatke obrovské, ale pomalé a ľahko sa zabíjajú. Ich vpichy necítite, takže keď mal niekto z partie na tvári prísavníka, jeho kamarát mu vlepil facku, komára zabil, ale na líci či čele ostala riadna machuľa. No a nechcite vidieť autobus, do ktorého spolu s cestujúcimi vlietnu celé roje bezbolestných odoberačov krvi. Vnútro povozu vyzeralo po hromadnom zabíjaní komárov ako u mäsiarov po zabíjačke.

Na jednom z tripov sa v blízkosti výletníkov objavil medveď. Nebolo im všetko jedno, no keďže medvede na Kamčatke sú veľmi plaché, maco ušiel. Ale chýlilo sa k večeru a partia, ktorú viedli dvaja skúsení „rukovoditelia“, dorazila k akejsi chate. V tých končinách sa bežne žiadne ľudské obydlia nenachádzajú. Vo vulkanickom pásme, kde bublú činné sopky, z otvorov v zemi vychádza sírna para či voda a kde ak hodíte do pukliny v zemi palicu, táto po pár minútach zhorí, ľudia nežijú. Žiadna chalupa ani chatrč. Len láva – často ešte čerstvá. „My sme chodili asi po päťročnej láve, ktorá bola ešte teplá. Bolo to neskutočne krásne. Keď prišla hmla, vyzeralo to ako snová krajina,“ nadchýnal sa cestovateľ.

Poďme však k chate, ku ktorej dorazili cestovatelia. Ich vodcovia si hneď obsadili vnútro, zopár dievčat k nim a ostatní spali v stanoch. Čo však bolo zaujímavé, že v chate boli nechané staré zásoby – cukor, soľ a ešte asi kilo štipľavej červenej papriky. A okrem toho české vydanie časopisu Forbes. Nie staré. Dôkaz o tom, že v týchto končinách museli byť len pred mesiacom nejakí českí manažéri, čo čítajú Forbes. „Keďže len asi tristo metrov od nás sa ukázal medveď, vysvetlil som partii v stanovom tábore, že medvede neznášajú štipľavú papriku, a tak som ju pre bezpečnosť rozsypal okolo stanov. Zvýšilo mi ešte aj na ďalší deň, potom nám to už bolo jedno,“ zasmial sa Hank.

Stany a v diaľke sopka Boľšaja Udina (2943 m n.m.). Ráno sa väčšinou oblaky zdvihli.

Mravenisko ako darček

Na Kamčatke sa ťažko fotí. Z krajiny, kde vystupujú k nebu krátery sopiek, sa ich vrcholce len kedy-tedy objavia v hmle. Piešťanec mal so sebou slušnú fotovýbavu, no na tento pobyt si nakúpil odevy, stan, obuv aj turistické pomôcky v špecializovaných obchodoch, aby bolo všetko odľahčené. To aby so sebou nevláčil toľké kilá. Aj tak niesol riadnu záťaž – pretože každý z účastníkov pochodu mal v batohu i potraviny do spoločnej kuchyne.

Varili tam samé kaše, keďže nik z tých, čo sa v ruskej divočine zišli, nebol kuchár. „Aj ja som mal jeden deň službu. Neviem, či sa to, čo som navaril, dalo zjesť, ale inú možnosť, ako skonzumovať to, čo bolo navarené, nemali,“ smial sa V. Hank. Turisti si chystali suché obedy, krájali salámy, mali so sebou sušené ovocie, čokoládu, orechy. Pili ľadovcovú vodu. Večere boli teplé, prevažne obilné kaše.

Torta k 67. narodeninám. Boli v nej keksy, sušené ovocie a čokoláda.

Vojtech Hank tu oslávil svoje narodeniny. „Na deviaty deň pochodu som mal narodeniny. Ráno som dostal tortu z keksov, orieškov, čokolády a sušeného ovocia. Také upatlané mravenisko. Celá partia mi spievala Happy birthday. A potom nás čakal pochod dlhý pätnásť kilometrov bez veľkého prevýšenia. Zažili sme kryštalické skaly a na obed obrovský čierny kaňon. V ten večer bolo výborné svetlo. Videli sme sopky Kamiň a Tolbačik. Od jednej Rusky, ktorá sa volala Mária, som dostal fľašu vodky. Niesla ju šesťdesiat kilometrov v batohu. Večer ju skupina vypila. Zdá sa mi, že mi aj rozumeli, lebo som hovoril s jedným fotografom z Kamčatky a nepýtal sa, odkiaľ som. Na večeru sme mali ryžu s rybacou konzervou. Na druhý deň nás čakal sedemkilometrový trip. A až potom som sa dozvedel – že je to ‚na priamo’. V skutočnosti to bolo dvanásť až trinásť kilometrov šliapania,“ uviedol V. Hank.

Modré jazero v kráteri sopky Gorelyi (1892 m n.m.).

Zem vulkánov

Na Kamčatke strávil Piešťanec trinásť dní. Videl z kopca hlavné mesto Kamčatky, zažil vojenskú prehliadku, výlet autobusom k Tichému oceánu, jedol obrovského kraba, lososové ryby a ikry polievkovou lyžicou. V dedinke Kozyrev, kde spali na dvore u Marii v dvojmiestnych chatkách, aké boli u nás kedysi v pionierskych táboroch, zažil nálet komárov. „Pri močení vám kukla na hlave veľmi nepomôže. To musíte zažiť,“ poznamenal.

Dve noci táborili v základnom tábore v nadmorskej výške asi 1400 metrov, kde boli desiatky ďalších stanov ľudí z Ruska, ba možno aj sveta. Díval sa do kráterov, do jedného sa dostal cez dieru v zemi a podzemnú chodbu. Zvládol namáhavý výstup lávovým potokom do výšky 2500 metrov nad morom. Videl kráter na vulkáne Talbačik, mladší Ploskij Tolbačik a starší Ostryj Tolbačik (3682 m n.m.). Prechádzal sa po „marsovom poli“, odkiaľ fotil vulkán Kamiň. Videl aj vulkanický komplex Udina, asi najznámejší a najmajestátnejší vulkán Gorelyj s kráterom Blue Lake. Na juhu polostrova zažil Viljučinskij vulkán (2173 m n.m.) a Mutnovského vulkán s výstupom do čierneho krátera.

Piešťanec požiadal, aby na týždeň trvajúcom pešom pochode divočinou vyfasoval ako najstarší účastník výpravy len toľko kíl spoločného materiálu, ako prináležalo ženám, teda tri. Spolu s jeho vecami niesol na pleciach 18 kilogramov batožiny. Vedúcemu daroval lovecký nôž, začo mu zaplatil jeden rubeľ. Vraj za všetko ostré – sekeru či pílu – treba symbolicky zaplatiť. To je ruský zvyk a údajne aj svetové pravidlo. Ostatní muži nosili 25, „rukovoditelia“ až 28 kilov batožiny.

Na to, aby sa dostal V. Hank na Kamčatku, musel preletieť cez desať časových pásiem. Let z Petropavlovska-Kamčatskij do Moskvy trval osem a pol hodiny a z Moskvy domov dve. Trip ALL INCLUSIVE, ako Rusi hovoria sneh a dážď v cene, bol tentoraz rozšírený o sírne výpary. Celá cesta trvala od 23. júla do 13. augusta a cenovo bola porovnateľná s nákladmi, aké dáte na dovolenku pri Stredozemnom mori. Na Kamčatke zažil dva týždne z troch, keď je tam leto. Inak krajinu zahalí sneh a vietor tam kopí záveje.

Do štrbín v zemi strkali cestovatelia drevené palice. Po piatich minútach zhoreli.

Elixír vodka

Spomínali sme, že Hank zažil dve počasia – „komárové a drkotavé“. To druhé bolo vtedy, keď teplota klesla pod sedem stupňov Celzia. Aj v lete tam bola pocitovo zima, v noci pršalo a stany drancoval vietor. Ročne zaznamenajú v tejto lokalite 2700 milimetrov zrážok. Snehu je tam neúrekom a v lete prší. Život v krajine je preto drahý, lebo každú potravinu sem musí doviezť lietadlo. Spojenie s Ruskom vlakom, ale ani cestnou sieťou nie je. Aj múka, cukor či obyčajný toaletný papier je predražený leteckou dopravou.

Vojtech Hank tu videl i ruských milionárov, respektíve len ich vrtuľníky. Krúžili nad krátermi. Piešťanec si najskôr myslel, že sú to záchranári. Až potom sa dozvedel, že je to zábavka novodobých zbohatlíkov. On si Kamčatku užil, južnú i severnú stranu. A keďže bol dobre pripravený (viac ako polrok predtým trénoval chôdzu so záťažou, bicykloval), zvládol náročnú dovolenku zarovno s mládežou. Mimochodom, na potúženie a nabranie energie pili Rusi vodku. A čo sa týka jedla, asi najväčšou lahôdkou bol obrovský krab, ktorého si kúpili dvaja manželia a podelili sa s ním aj so svojimi parťákmi.

Ak sa teda raz vyberiete na Kamčatku, náš cestovateľ vám odporúča: „Dobre si preštudujte ponuku cestovnej kancelárie a trénujte, aby ste tam išli celkom zdraví a vo forme. Potom si Kamčatku užijete a vrátite sa plní dojmov.“

Viera Dusíková

Najnovšie správy

Dnes je utorok 11. decembra. Tento deň je Medzinárodným dňom vysielania pre deti a Medzinárodným dňom hôr. Meniny má Hilda.
  • 11.12.2018, 08:00
  • Dobré ráno, Piešťany! / Spravodajstvo
Škodu, ohrozenie majetku, no najmä starosti a pokazený deň narobil vandal prevádzkovateľovi jedného z obchodíkov na piešťanskom Kolonádovom moste. Rozbil…
  • 10.12.2018, 18:00
  • Piešťany / Spravodajstvo
Nový piešťanský primátor Peter Jančovič sa v piatok 6. decembra na ustanovujúcom zastupiteľstve v kine Fontána ujal svojho postu už…
  • 11.12.2018, 09:00
  • Piešťany / Spravodajstvo
Nový piešťanský primátor Peter Jančovič sa v piatok 6. decembra na ustanovujúcom zastupiteľstve v kine Fontána ujal svojho postu už…
  • 11.12.2018, 12:00
  • Piešťany / Spravodajstvo
Štvrtok, 31. september 2017
Meniny má Noro, zajtra Drahoslava