V Londýne sa dá kávičkovať, špacírovať aj učiť ľudí po slovensky

  • Cestovanie
  • 9. septembra 2018, 14:00

Vybrala som sa do Londýna. Sama. Z bratislavského letiska. S príručnou batožinou, kabelkou a malým kufríkom, za ktorý si nízko nákladová letecká spoločnosť zapýtala sedem eur. To aby som získala prioritu nielen pri vybavovačkách, ale aj vstupe do lietadla. Kufríček som si šupla pekne nad hlavu, kabelku pod nohy, mobil zapla na letový režim. Majte sa tu dobre. Letím. Po anglicky viem len zopár fráz a známe slovíčka z počítačovej terminológie. To mi vôbec neprekáža. Veď ako sa poznám, nie ja sa budem snažiť pochopiť Britov, to oni budú musieť porozumieť mne. Po slovensky.

Jej výsosť kráľovná Alžbeta vítala zákazníkov v jednej z predajní suvenírov v blízkosti svojho sídla. (Autor: vd)

Mala som fakt šťastie. Jednak preto, že ma v Londýne na letisku čakal môj manžel s kyticou ruží a ešte predtým, že som pochopila milú zriadenkyňu letiska, ktorá mi vysvetlila, ako sa skenuje pas, keď mám na očiach okuliare. Treba si ich dať dolu. Jednoduché. Lenže – trvalo mi to asi desať minút a ľudia za mnou nervózne prestupovali z nohy na nohu. Prvý trapas. Milo som sa usmiala a povedala: „Prepáčte.“ Takto som ich naučila prvé slovenské slovíčko – pretože excuse me mi po dvojhodinovom lete vypršalo z hlavy.

Z letiska do Londýna som sa viezla ako veľký pán. Na rýchlom aute kolegu môjho manžela, ktorý sa tam práve objavil, pretože okrem nás si do bytu viezol aj kamaráta z Írska. Blonďavý Ír s náušničkou v uchu mal naplánovanú kontrolu na onkológii. Absolvoval ju v meste, kde rakovinu nachytal popri práci. Vyzeral však spokojne, zdravo a celý čas sa snažil o spoločenskú konverzáciu. Pobavil sa, keď som sa hneď na letisku chcela nasáčkovať za volant neuvedomujúc si, že sedadlo spolujazdca je na druhej strane. „No čo, chcela som vás všetkých ja povoziť,“ povedala som po slovensky Írovi a ten to okamžite pochopil. Druhý trapas.

Tower Bridge sa klenie nad Temžou – pod ním sme preplávali výletnou loďou.

Piešťanka vo veľkomeste

Na spoznávanie Londýna sme mali krásnych dvanásť dní. Boli plné pohody, kávičkovania na terasách pri kráľovskom paláci, ale aj v Hyde parku, v botanickej záhrade, v múzeách, v galériách, vo hvezdárni aj na výletnej plavbe po Temži. Posedávala som na terasách, pozorovala ľudí, spôsobne si uchlipkávala lahodný nápoj za 4,5 libry a hovorila si: „Ako mi je len dobre!“ Mám jednoducho šťastie. Zatiaľ si vystačím so slovenčinou. Aj miesto v luxusnej kaviarni národnej galérie nám vyberala milá blondínka a len čo ma začula, pýta sa: „Nie ste náhodou zo Slovenska?“ Keď sme sa pustili do reči, vysvitlo, že je Piešťanka. No nech sa páči. Krásne miesto pri okne s výhľadom na ruch i fontánu Trafalgarského námestia bolo naše.

Čo deň, to nová kaviarnička. Tá najkrajšia – štýlová so závratnými cenami – nás očarila svojou atmosférou i obsluhou. Pripomínala mi piešťanský džezový salónik v Kursalone. Aj tam boli na stenách fotky svetových i našich džezmenov z koncertov, čo sa pravidelne konávali v bare, do ktorého sa vchádzalo po vyrezávaných drevených schodoch. „Aj koberce tu majú ručne tkané. Sú veľmi vzácne tie tepichy, minule som ich videla na nejakej výstave,“ hovorím manželovi. „Prepáčte, nie ste náhodou zo Slovenska?“ prihovorilo sa nám aj tu milé bloňdavé stvorenie v plisovanej minisukni, ktorá farbami pripomínala kilty Škótov.

V Londýne nám super „kafíčko“ priniesla Slovenka z Košíc.

A pokračovala v predstavovaní. Tak sme si pekne po slovensky poklebetili o Piešťanoch i Košiciach, pretože táto dáma pochádzala z metropoly východného Slovenska. Za dvanásť rokov pôsobenia v Londýne mala silný anglický akcent. Keď sme sa pochválili, že deň predtým sme sa v národnej galérii stretli s Piešťankou, bola prekvapená. Vraj nepozná v Londýne veľa Slovákov, všetci poutekali, lebo zárobky už nie sú také ako kedysi. Ale ona tam ostáva. „Kým mi mama žila, chodila som domov. Teraz už nemám za kým,“ zaleskli sa jej slzy v očiach. A tak som ju pozvala k nám, do Piešťan. Že jej tiež uvarím dobrú kávičku. Usmiala sa a spolu sme sa odfotili.

Skvostná scenéria – pohľad na Buckinghamský palác.

Všade milí susedia

V štvrti, z ktorej sme denne vychádzali na celodenné potulky Londýnom, Oxfordom či výletným mestom Londýnčanov – Brightonom, žili prevažne ortodoxní židia a Indovia. Tých prvých som vídala vychádzať s jarmulkami na hlavách, v čiernom odeve a bielej košeli zo synagógy. Boli vážni, väčšinou v dvojiciach diskutovali a nevšímali si okolie. Ich deti – slečny a mládenci – sa ničím nelíšili od našej mládeže, azda iba „kostolným“ oblečením vo farbe black and white. Smiali sa, gestikulovali, ťukali do mobilov a snažili sa byť v čo najväčšej vzdialenosti od prísne sa tváriacich otcov.

  

Iní boli Indovia. Plnoštíhle Indky v pestrofarebných šatkách s hnedou bodkou heny na čele sa na mňa usmievali. S jednou, ktorú som stretla trikrát, sme si na konci pobytu aj zamávali – naučila som ju slovenské: „Ahoj.“ V našej štvrti som sa cítila bezpečne. Boli tam pekné domy, pred každým drahé auto, na terase všakovaká zeleň. Všetko pekne zostrihané, upravené, ešte aj stavenisko na vedľajšej parcele pripomínalo dôsledne premyslený priestor – bezpečne označený, ohradený, nezaťažujúci okolie.

To som v jedno ráno „zaťažila“ ja. Vynášala som igelitové vrece plné komunálneho odpadu z kuchyne. Všimla som si, že kontajnery sú blízko chodníka. A tak som otvorila jeden z nich, aby som sa presvedčila, či je prázdny. Bol. Lenže – smetiak sa zvrtol – padol a ako domino za ním popadali ďalšie. Rachot. Takže som nevedela, čo zbierať skôr.

Homlesáci nesmeli chýbať. Tento si brnkal na gitare…

Na pomoc mi prišiel sused – od ucha k uchu usmiaty černoch. Tretí trapas. V oblokoch sa ukázali ďalší ľudia a ja som všetkým zamávala, zakričala to svoje – pardon, prepáčte – a usmiala sa. Od toho okamihu ma zdravili na ulici. Myslím si, že keby som tam ostala žiť, tak ich naučím zopár slovenských fráz.

Ako správna ženská, ktorá stále vyhľadáva okrem kávy aj toalety, som si všímala, ako sa správajú ženy či dievčatá čakajúce v rade na voľné dvere a ako sa upravujú pred zrkadlami. Nebolo Londýnčanky, ktorá by obišla zrkadlo bez toho, aby si nenamaľovala ústa, neupravila vlasy, dôkladne neumyla ruky a nevysušila ich. Ja som mala tendenciu odfrknúť vodu z rúk, ale nechcela som sa správať ako „sedlák v meste“, tak som si tiež poctivo sušila ruky v prúdiacom vzduchu, ktorý ma niekedy až pichal, taký bol silný.

Je zvláštne, že na všetkých toaletách, ktoré som navštívila, som nevidela ani jednu moslimskú ženu. Lámala som si hlavu prečo. Veď do čiernych šiat a ručníkov tam bolo zahalených množstvo žien. Sprevádzali svojich mužov, mnohé mali kočíky, väčšina z nich mi pripadala luxusne, bohatšie ako vyzerajú Arabky v Piešťanoch. A potom mi zišlo na um, že ony asi vyhľadávajú iný typ toaliet. Prízemné myšlienky na to, že kráčam cez Trafalgarské námestie alebo okolo Buckinghamského paláca po vŕšku ku Greenwichskej hvezdárni či pozorujem Londýnske oko, Country Hall alebo londýnske akvárium.

Výletným mestom Londýnčanov je prímorské mesto Brighton. More bolo v ten deň studené a fúkal vietor.

Lastúra za tisícku

Po všetkých múzeách a galériách, v ktorých sme strávili celé hodiny, mojím najadrenalínovejším zážitkom bolo bicyklovanie sa po Londýne, prepletanie sa pomedzi frčiace autá, jazdenie vľavo a nasávanie atmosféry multikultúrneho mesta. Angličanov tam skoro nebolo. Videla som zmes národov a premýšľala o tom, že toto je pomsta súčasnosti za kolonializmus minulosti. Londýnčania do Londýna v mojom ponímaní kráľovského mesta nepatrili. A tá hŕstka, ktorú som videla, sa mi zdala byť nepatrnejšia ako kvapka v mori.

Ak je reč o mori, aj to som zažila. Smolu sme mali v tom, že práve fúkal studený vietor. Nedalo sa ani kúpať, ani vyzliecť sa do plaviek. A tak som si na pobreží prímorského mesta Brighton pripomenula časy, keď som ako dieťa hrávala na sĺňavskom kúpalisku minigolf a zahrala som si tam spolu s mojím mužom jednu partičku. Hrala som tak nedokonale a s takým nadšením a dynamikou, že sme majiteľom ihriska prilákali asi desať ďalších rodinných tímov. Pred nami bolo ihrisko prázdne. Po nás sa čakalo na jednotlivé hracie štadióniky.

Samostatnou kapitolou sú moje zážitky z Buckinghamského paláca a jeho okolia, z botanickej záhrady, kde som obdivovala kráľovnine osobné bylinkové záhony. Boli tam všetky moje obľúbené rastlinky, koreniny, naše aj cudzokrajné, a potešil ma i pohľad na lopúch, ktorý vyrastal ako vojak blízko levandule. Bodliak vysoký jeden meter mal svoje kráľovské miesto v zmesi liečiviek. Fotila som si voľne pobehujúce pávy, veveričky, kačičky aj všelijaké iné tvory. Ľudí, čo po Hyde parku jazdili koňmo i tých, čo pri jazierkach či riečke kŕmili labute a kačice.

 

Pri mori som nazbierala kopu mušlí a lastúr a až v londýnskom byte som sa od manželovho kolegu dozvedela, že mám šťastie, lebo pokuta za jednu je tisíc libier. A tak som smutná, neveselá okrem lastúr vytriasla z vrecka bundy aj všetky tie vzácne semienka a šišky, čo som nazbierala pod africkými velikánmi, platanmi a všakovakými inými vzácnymi rastlinami a stromami londýnskej botanickej záhrady. Zbierala som ich v očarení tej veľkolepej nádhery a s predstavou, že ich zasadím doma do kelímkov, a keď mi z nich vyrastú priesadky, nájdem im pekné miesto u nás, v piešťanskej Kanade. Takto som prišla o moje úlovky z Londýna.

Skoro ako u nás doma

Domov sme doniesli zopár magnetiek, kľúčenku z nerezu v tvare a funkcii večných hodín, zopár umeleckých reprodukcií svetových maliarov, zásteru s vyobrazením najznámejších stavieb Londýna, šálku s rovnakým motívom, kráľovský čaj z kráľovskej predajne, tiež voňavé mydlá, deťom nejaké oblečenie a šiltovky s logom London. No a, samozrejme, dáždniky. Tie sme počas nášho pobytu takmer ani nepotrebovali. Počasie bolo jednoducho na objednávku. Po slovensky povedané – špicové. A tak som si okrem zážitkov a konzumovania nedeľného obeda – pečeného jahňacieho stehna a anglického pudingu či rýchleho občerstvenia typu fish and chips (smažená ryba s hranolčekmi) – dosýta užívala vymoženosti Londýna.

Posedela som si pri Spikovi Milliganovi – soche známeho anglického dramatika odliatej do bronzu na lavičke v parčíku, ktorý sa nachádzal v našej štvrti. Popočúvala svadobné piesne z dobového salónika, ktoré doliehali ponad jazierko s rybičkami a leknami až k miestu, kde sme chodili relaxovať. A cítila som sa skoro ako v Piešťanoch. Tak ako sedel na lavičke Spike, tak bude isto o chvíľu sedieť na moste aj Ľudovít Winter. Len škoda, že tam je to samozrejmosťou a u nás takmer nedosiahnuteľný luxus. A budov ako Slovan či Lipa je v Londýne plno – na tisíce. A všetky sú krásne zrekonštruované, dokonca jedna, ktorá susedí so sídlom kráľovnej Anglicka, má zachovanú iba jednu stenu, celkom ako Lipa. No tá anglická je zafixovaná, ukotvená a pripravená, že k nej domurujú zbytok. Vraj ju kúpil akýsi Rus za strašne veľké peniaze. A stará sa, aby o pár mesiacov „anglická Lipa“ na adrese SW1 „rozkvitla“.

Z kabínok na Londýnskom oku si prezriete okolie Temže z vtáčej perspektívy.

Začala som trapasmi, ktoré som v Londýne či v meste Harryho Pottera napáchala. Cítila som sa tam však ako doma, bolo mi fajn a aj preto som dokázala celé dve hodiny drkotať za jedným stolom s manželkou môjho domáceho. Volala sa Abigal a bola z Filipín. Ona rozprávala raz po anglicky, raz po filipínsky, ja po slovensky a niektoré slovíčka som zvládla spoločnou dorozumievacou rečou. A naši muži krútili hlavami, ako to tie ženské zvládajú. Chutili mi jej kokosové pusinky s kondenzovaným mliekom aj domáci koláč zo sladkých zemiakov, ktoré Filipínci nazývajú maniok. Posypala ho smaženými orieškami, takže bol unikátny. A kokos, čo doniesla do Londýna z plantáže svojho otca, ktorý sa živí predajom a pestovaním kokosových orechov i mlieka, chutil v Británii ako most, čo prekonával a spájal civilizačné rozdiely (bariéry).

Tiež som si však uvedomila, že boli okamihy, keď by som sa v Londýne stratila ako trieska v lese plnom dreva. Mala som jednoducho šťastie na ľudí a náhody. A nebyť môjho muža, ktorý ma držal stále za ruku, aby som sa mu nestratila, aby som šla za ním po všetkých tých nástupištiach metra i autobusov či vlakov, tak asi doteraz chodím po Londýne a hľadám veľvyslanectvo SR. Oni by sa určite o mňa postarali.

Viera Dusíková

Najnovšie správy

Nový piešťanský primátor Peter Jančovič sa v piatok 6. decembra na ustanovujúcom zastupiteľstve v kine Fontána ujal svojho postu už…
  • 11.12.2018, 12:00
  • Piešťany / Spravodajstvo
Nový piešťanský primátor Peter Jančovič sa v piatok 6. decembra na ustanovujúcom zastupiteľstve v kine Fontána ujal svojho postu už…
  • 11.12.2018, 09:00
  • Piešťany / Spravodajstvo
Škodu, ohrozenie majetku, no najmä starosti a pokazený deň narobil vandal prevádzkovateľovi jedného z obchodíkov na piešťanskom Kolonádovom moste. Rozbil…
  • 10.12.2018, 18:00
  • Piešťany / Spravodajstvo
Dnes je utorok 11. decembra. Tento deň je Medzinárodným dňom vysielania pre deti a Medzinárodným dňom hôr. Meniny má Hilda.
  • 11.12.2018, 08:00
  • Dobré ráno, Piešťany! / Spravodajstvo
Štvrtok, 31. september 2017
Meniny má Noro, zajtra Drahoslava