Vidiecke premeny (1.)

V rámci prázdninových aktivít pochodila šesť obcí v našom regióne, aby sa s čitateľmi Piešťanského týždňa podelila v seriáli Vidiecke premeny o dojmy z verejných priestorov mimo okresného mesta, ktoré prešli nedávno zmenami. Ako sa projektuje na vidieku? Akým spôsobom sa námestíčka či centrálne zóny revitalizujú? Nestráca sa atmosféra, typická pre život na dedine? A akú úlohu v celom procese hrá podpora Európskej únie?
Začíname v Drahovciach!

DRAHOVCE: Dlažba obec nerobí

Debaty o verejných priestoroch sú často spájané s väčšími mestami. Témy usporiadania, vzhľadu mesta, jeho ulíc, námestí či parkov sú výzvou pre miestne samosprávy. V snahe o čo najlepší výsledok by mali nadväzovať spoluprácu s odborníkmi, architektmi a urbanistami.
Premeny námestí a centrálnych zón však registrujeme aj dedinách, i keď pravdepodobne odbornými kapacitami nedisponujú. Tieto zásahy obce značne premieňajú a natíska sa otázka: k lepšiemu či horšiemu?

Rekonštrukciu verejného priestoru v Drahovciach na prvý pohľad naznačuje len drevená pergola pri hlavnej ceste, pomaly obrastajúca zeleňou. Drahovčania ako jedni z mála mysleli na prevádzku v lete a použitá zeleň kryje chrbát sediacich. Toľko k pozitívnym dojmom. Keď si človek začne všímať detaily, ako trčiace plastové rúry alebo falošný sklonitý terén, začne rozmýšľať, ako a kedy sa priestor využíva, či je v niečom originálny a ako podobné projekty financované z Európskej únie prispievajú k znehodnoteniu identity obcí.
Obnova verejných priestorov v Drahovciach sa uskutočnila v roku 2010. Zahŕňala obnovu chodníkov, asfaltových ciest a niektorých priestranstiev. Staršie verejné priestory, no aj úplne nové sa vybudovali z eurofondov.

Eurofondy do posledného centu
Medzi nové patrí aj zóna pri kultúrnom dome. Autorom projektu je všestranná projekčná firma Malastav z Trenčína. Ako hovorí môj sprievodca, aktívny občan a správca obecných budov Martin Majtán, slovo projektanta bolo rozhodujúce. V tomto prípade nešlo o architekta, ale o stavebného inžiniera. Architektonický návrh ako podklad k europrojektu musel byť naplnený do bodky a bez rečí, aj keď obci niektoré detaily neskôr nevyhovovali.
Sám Majtán začína náš rozhovor vyratúvaním nevýhod európskej finančnej podpory. Okrem nepružného, možno aj niekoľko rokov starého projektu, sa všetky príspevky musia využiť do posledného centu. Vznikať tak môžu aj nepotrebnosti, ktoré potom robia vrásky, len aby sa peniaze minuli. Navyše narýchlo pripravené projekty reagujúce na aktuálne výzvy často prikazujú nelogické postupy alebo zvláštne prvky.
Ak je teda v projekte uvedené, ako sa má tráva nasadiť (napríklad len rozsypať), nie je možné položiť trávový koberec alebo iný, aj keď vhodnejší postup. Po realizácii musia obce podľa pravidiel čakať roky, kým sa môžu priestoru dotknúť alebo niečo zmeniť.

Novú zónu pri kultúrnom dome opäť rozkopú
Príkladom takéhoto projektu je námestíčko pri kultúrnom dome. Aj keď predpoklady na fungujúci verejný priestor sú splnené (lavičky, osvetlenie, wifi pripojenie), ľudia ho využívajú len občas, napríklad pri čakaní na autobus, keď je zastávka plná. Nečudujem sa, priestor je anonymný, priechodzí, je medzi dvoma urbanistickými celkami, obkolesený troma cestami.
Námestie s vysychajúcou trávou slúži tiež pri jednorazových podujatiach v obci, aj keď hlavnú úlohu vtedy aj tak hrá asfaltová plocha povedľa. Kedy sa teda priestor využíva? Je potrebný? Nebol tu predsa len lepší ten trávnik?
Aj vedenie obce už teraz vidí problémy nového námestia. Chýba nenaprojektovaná závlaha, zeleň taktiež nedostačuje.
V najbližšom období sa to budú snažiť napraviť. Veď aj musia. Prišla výzva na dotácie na rekonštrukciu kanalizácie. Bohužiaľ, až po tej na celkovú obnovu. O nejaký čas priestor opäť rozkopú.

Parčík pri pamätníku
Drahovčanom pribudol do zoznamu verejných priestorov aj nový parčík pri pamätníku. Ten ale nepatrí k celkovej koncepcii obnovy obce. Má iný mobiliár, charakter zelene i povrchy. Vznikol totiž za peniaze diaľničnej spoločnosti. Za výrub drevín v intraviláne poskytla podľa platnej legislatívy obci finančnú náhradu. Tá však slúži opäť len na zeleň.
Projekt rekonštrukcie parku ušili presne na mieru podľa požiadaviek, Drahovce s ním teda nemali také opletačky, ako so striktnými európskymi zdrojmi. Na všetko vybavenie okrem zelene (lavičky, lávka, obnova pamätníka), obec prispela z vlastných peňazí. Aj keď v parku dominujú kvety a žiarivozelený trávnik, podľa vedenia nie je údržba náročná, lebo výber kvetov vonkoncom nezodpovedá piešťanskej letničkovej klasike.

Kalvária
Pochvalu si určite zaslúži nenápadná rekonštrukcia kalvárie, aleje stromov so štrnástimi historickými zastaveniami v centre dediny. K pôvodným majestátnym stromom pridali novú výsadbu, dlažbu, lavičky. Vznikol priestor s typickou atmosférou, ktorá mi v tých nových chýba. Lavičky v tieni starých stromov lákajú k posedeniu, klebeteniu. Aleja vedie odniekiaľ niekam.

„Šťavnatejšie“ priestory
Môj sprievodca ma sprevádza celou dedinou a vysvetľuje najmä to, ako sa priestory využívajú. Tu sa usporadúva to, tam ono. „Podujatí je vďaka početným občianskym organizáciám hojne. Na jazere sa konajú súťaže v rybolove, na poli na konci dediny turnaj v kosení ďateliny,“ pokračuje M. Majtán nezastaviteľne ďalej, vedúc ma k Včelárskemu náučnému chodníku a chate záhradkárov.
Prechádzajúc týmito „šťavnatejšími“ priestormi na sebe pozorujem zvýšenú pozornosť, skutočne sa nie je nad čím mračiť. Mám pocit, že práve tieto zóny, na prvý pohľad možno zanedbané (nie je tu typická zámková dlažba s prerastajúcou burinou), sú Drahovcami. Sú používané, určujú identitu obce. Narýchlo vypľuté unifikované a sčasti nepotrebné euronámestia v tomto, zdá sa, zaostávajú.

Dočítate sa v Piešťanskom týždni číslo 33, ktoré je v predaji od 11. augusta.