Zomrela najstaršia „vianočná“ Piešťanka
Prírode nerozkážete. Keď príde čas, narodí sa dieťa. Čo na tom, že rovno na Vianoce? V znamení betlehemskej hviezdy, teda 24. decembra, uzrelo svetlo sveta aj viacero Piešťancov. V našom meste ich žilo ešte donedávna viac ako šesťdesiat. Ale prírode nerozkážete, keď príde čas. Ona si aj človeka vezme.
A tak sa stalo, že najstaršia obyvateľka piešťanskej Kanady a najstaršia obyvateľka mesta narodená na Ježiška odišla ešte skôr, než on stihol tento rok prísť. Anna Juricová babka s plnou náručou lásky a spokojnosti, zomrela vo veku nedožitých 96 rokov. Pochovali ju minulý pondelok. Odišla tíško. Tak tíško, ako žila. Usnula doma vo štvrtok 16. novembra.
Anna Juricová, rodená Tinková, prišla na svet 24. decembra 1921 a hoci takmer celý profesijný život pracovala ako pomocná kuchárka v hoteli Jalta, najviac ľudí ju poznalo zo záverečnej etapy jej pracovného života z Tesly. Ako jemná muška pobehovala po dlhokánskych chodbách vývoja, kde si k dôchodku privyrábala upratovaním. Všetci ju tam milovali inžinieri, technológovia, operátorky… Aj keď sa jej motali pod metlou, ona sa nehnevala. Nikdy nikomu nevytýkala, že jej pošliapal umytú podlahu.
Ešte donedávna jej niektorí zabúchali na bránu, keď išli okolo, a opýtali sa, ako sa jej vodí. „Dobre, len keby ma oči a nohy viac poslúchali,“ hovorievala im. Keď chodievala aj s deťmi z kostola, mala ich vždy vyparádené a vyčesané. To boli ešte Jarmilka, Milanko, Majka i Anička drobci a ich mama vynikajúca kuchárka. Ako správna Moravanka milovala „vepřo, knedlo, zelo“ a namiesto zákuskov a čokolády si dala radšej kus tlačenky, údené či rezne. Rokmi čoraz menšie. No stále sa riadila zásadou: „Sladké je dobré, keď je poruke kus mäsa.“
Život však nie je o jedle. Aj keď láska ide cez žalúdok. Vlastne Annina láska išla najmä cez oči. Bohumil, švihák s pekne upravenými vlasmi sčesanými nabok, sa jej zapáčil na prvý pohľad. Vždy chodil v najmodernejších oblekoch šitých na mieru. Z Újezdu u Vizovic meral cestu za Aničkou do Valašského Meziříčí, kde ako mladé dievča pracovala v záhradnej reštaurácii, krátko po odchode zo sklární v Květnej. Rodáčka z Moravského Lieskového vyrastala na moravsko slovenskom pomedzí. S rodičmi a troma súrodencami Máriou, Jozefom a Štefanom bývali v osade Šance. Tam aj po sobáši chvíľu s manželom bývali.
Na svoju lásku si starenka, kým ešte žila, spomínala takto: „Fešák Bohumil mal už v tom čase auto, nebolo ťažké zamilovať sa, aj keď povedal, že auto patrí jeho otcovi, vychýrenému krajčírovi, a on ho používa len na zásobovanie! A tiež na schôdzky so mnou. Hneď som pochopila, odkiaľ sú jeho obleky. Ukázalo sa, že Bohumil je nielen skúsený obchodník, rozvážajúci objednané šatstvo po súkromných obchodíkoch na Slovensku i na Morave, ale vie aj šiť. Jeho otec sa prevažne venoval vojenským uniformám. A krajčírske remeslo ovládal i jeho dedo. Keď sa svokor presťahoval do Piešťan, my mladí, už manželia, sme prišli za ním a ku kúpenému domu s jednou miestnosťou a gánkom v piešťanskej Kanade sme pristavili dielňu a spálňu.“
Život šiel rýchlo. Prefrčal expresnejšie ako Vrbovské Čango, čo trúbievalo pred železničným priecestím, keď Juricovci prechádzali z Kanady do mesta. Bohumil odišiel na večnosť a s ním sa skončila jedna etapa života A. Juricovej. Jeho milujúca žena odišla za ním na večnosť vo štvrtok 16. novembra 2017. Nech odpočíva v pokoji.
