Sestru roka nezaskočí nič, prešla ohňom aj vodou ošetrovateľstva
Máte chorého príbuzného a neviete, čo s ním, keď vám ho dovezú v žalostnom stave z nemocnice rovno domov? Zariadenia sociálnych služieb a domovy dôchodcov sú plné a vaša hlava je plná starostí. Zoberiete si dovolenku, nejako to chvíľu zvládate, ale čo potom? Ako si zadeliť služby? A ako zabezpečiť napríklad podávanie infúzií či výmenu permanentných katétrov v domácom prostredí? Potrebujete opatrovateľky i ošetrovateľky. Kde a na koho sa obrátiť s dôverou? Odbornú ošetrovateľskú prácu robí už niekoľko rokov po celom piešťanskom regióne skúsená zdravotná sestra Marta Kráľovičová z Veľkého Orvišťa. Hrdí sa titulom Sestra roka.
Je už v dôchodkovom veku, a tak sa potešila, keď jej do tímu pribudla mladá krv – 26-ročná Kristína Hulváková. Marta je na sklonku svojho aktívneho pracovného života, Kristína na jeho začiatku. Obe si navzájom pomáhajú a dopĺňajú sa v službe chorým ľuďom. Nielen starým, ale aj mladým, lebo choroba si nevyberá. O práci zdravotnej sestry–ošetrovateľky v teréne nám najskôr porozprávala Marta Kráľovičová.
Väčšinu svojho profesionálneho života ste pracovali ako zdravotná sestra v nemocniciach. Kde všade? A prečo ste sa rozhodli byť k ľuďom bližšie – až na ich „domácom“ tepe a chodiť od domu k domu za svojimi pacientmi?
Prešla som viacerými oddeleniami v nemocniciach v Trnave a v Piešťanoch, kde som získavala prax a hlavne skúsenosti. Odísť z oddelenia novorodencov v Piešťanoch bola pre mňa veľmi ťažká voľba. Denne som stála pri zrode nového života, ale som človek, ktorý chcel spoznávať viac. Takže od bábätiek som odišla v roku 1996 pracovať s ľuďmi na sklonku života. Nikdy som to neoľutovala.
Ako chorým ľuďom pomáhate. Odoberáte napríklad aj krv? Dávate infúzie?
Poskytujeme komplexnú ošetrovateľskú starostlivosť všetkým ľuďom bez rozdielu veku v prostredí, v ktorom sa cítia najlepšie, teda doma. Ošetrujeme im rany, dekubity, doliečujeme po ukončení pobytu v nemocnici, staráme sa o chorých bez potreby hospitalizácie i o chorých v poslednom štádiu života. Robíme ošetrovateľskú rehabilitáciu i aplikáciu liekov, teda podávanie infúzií a injekcií. Tiež vykonávame poradenstvo.
Skúste si spomenúť na svoju „naj“ skúsenosť v teréne, keď sa stal doslova zázrak a vďaka dobrej starostlivosti sa dotyčný človek ešte teší alebo dlho tešil primeranej kvalite života?
Pri práci zažijeme chvíle humorné, ale i smutné. Najťažšie znášam umieranie pacienta, keď už sa nedá pomôcť, ale vždy sa snažím do poslednej chvíle zabezpečiť všetky bio-psycho-sociálne potreby, aby umieral dôstojne v kruhu svojich najbližších. Ale čo sa týka tých super ľudí, pri ktorých sa stal doslova zázrak, jeden prípad za všetky. Asi pred piatimi rokmi som ošetrovala 92-ročnú starenku, ktorá bola dehydratovaná. Lekár ma požiadal o podávanie infúzií. Pri prvej návšteve som si všimla, že pacientka má obviazané nohy a zistila som, že má veľké rany na oboch predkoleniach, ktoré sa bála ukázať. Okrem podávania infúzií sme teda začali ošetrovať aj dolné končatiny. Babičke sa rany zhojili a vrátila sa späť do bežného života. Nohy sa jej zahojili doslova zázračne za špecifických okolností, ktoré popierajú bežné poznatky medicíny. Dokonca v takom krásnom vysokom veku sa starenka rozhodla a dala si urobiť zubnú náhradu. Tieto momenty ma vždy posilnia a znova naštartujú.
Vraj dobrá sestra v teréne je aj do koča, aj do voza…
Ja sa veru s ničím nepáram a zväčša všetky situácie zvládam s prehľadom a pokojom. Zažila som vtipnú príhodu, keď som potrebovala nutne ísť na toaletu a príbuzní ma poslali von ku sliepkam, na hnoj, lebo nemali vnútri WC. Náš terén je rozľahlý, často sú to samoty i lazy. Takže každé ráno, či prší, či sneží, alebo svieti slnko, naštartujem auto a odchádzam za „mojím človiečikom“. Viem, že má čaká a modlí sa, aby som sa k nemu šťastne dostala. Nemôžem ho sklamať. Myslím si, že prístupom, komunikatívnosťou, humorom, odbornosťou a pozitívnym myslením sa mi to darí.
O tom svedčí spokojnosť pacientov i príbuzných, veď nenadarmo ste získali pred pár rokmi titul – Sestra roka a medzitým ešte zopár ocenení.
Pracovať v teréne je práca neľahká, sestra si musí vedieť poradiť s rôznymi situáciami. My nemáme pri sebe lekára, aby nám poradil, často nájdeme pacienta v kóme alebo spadnutého na zemi. Túto prácu môžu robiť len skúsené erudované sestry. Je veľmi málo takých, ktorým by vyhovovala táto práca, takže máme problém nájsť sestry do domácej starostlivosti.
Nebude to aj tým, že si vlastne nikdy nemôžete povedať – tak a teraz mám voľno?
Ťažko povedať, možno je v tom trošku pravdy, ale nie celá. Pacienti, ale aj príbuzní často telefonujú i počas dňa alebo večer. Vždy som ochotná poradiť, čo majú urobiť v určitých situáciách. Aj my sme len ľudia, máme svoje rodiny, svoje problémy a nemôžeme pracovať 24 hodín denne. Ak je to nutné a môžem pomôcť, tak idem.
Aj chorý človek by mal byť dobrý, aby sa k nemu dobro dostávalo. Ale chorí bývajú obyčajne skôr naštvaní, nervózni zo samého seba, zo svojej bolesti, nemohúcnosti. Čo robíte vtedy? Dá sa zvládnuť negatívna energia? Ako ju korigujete?
Človek musí byť často psychológom v prístupe k pacientovi. Práca s pacientom, láska k povolaniu, vlastne poslaniu, empatia, húževnatosť a ľudský prístup sa mi stali aj koníčkom. V prvom rade treba pacienta a počúvať a dá sa zvládnuť aj negatívny prístup. Je to na nás a, chvalabohu, darí sa nám to.
