Heligonkárovi z Banky vinšovala k 95. narodeninám celá rodina
U 95-ročného Michala Klampára z Banky bolo v nedeľu 2. októbra veselo. Staručký, už ako prútik tenký, no stále usmiaty heligonkár, ktorý kedysi zabával plné sály na silvestrovských či iných zábavách po okolí, si vzal svoju ošúchanú harmoniku a spolu so synom to roztočili aj na veľkej narodeninovej oslave, ktorú nevynechala ani starostka obce Tatiana Julinyová. Nechýbala obrovská torta, zástupy vinšovníkov – potomkov energického starčeka. Mnohí z nich sú folkloristami!
„Stretli sme sa najbližšia rodina, ale škoda, že sa nemohli zúčastniť všetci. Nuž pri našom počte to nie je jednoduché, pretože náš otec má 21 vnúčat a 27 pravnúčat. Deväťdesiatpäť rokov sa dožil 4. októbra,“ uviedla dcéra Beáta Kubriczká.
Veľmi rád si spomína na stretnutie a rozhovor s bývalým prezidentom Tomášom Gariquom Masarykom, ktorého Česi aj Slováci nazývali tatíček. Malý Miško Klampár sa s ním stretol pri kúpeľnom moste, keď bol dieťa. Počas života pracoval ako paholok. Mal síce zložitý a ťažký život, pretože počas vojny musel ísť na šesť rokov na nútené práce do Nemecka, ale i tu sa ukázalo, že všetko zlé je na niečo dobré. „Naučil sa po nemecky, taliansky, trochu po francúzsky. Počúvať jeho spomienky je veľký zážitok. Po vojne pracoval aj v cirkuse Henry Ján Fiala, s ktorým sa dostal do Prahy. Tam zakotvil a popri práci na nadrozmerných stavbách sa zoznámil so svojou manželkou Boženou,“ dodala dcéra.
V čase, keď M. Klampár uzrel v Banke na Podhorskej ulici svetlo sveta, ženy rodili doma. „Na svet ma priviedla moja mamička Mária, rodená Moravčíková. Môj otec sa volal Viliam. Nepoznal som ho, pretože veľmi skoro umrel. Mal som iba rok, keď si ma vzali k sebe starí rodičia, pretože matka sa musela po smrti manžela postarať o živobytie. V tom čase tu na Slovensku nebolo práce, preto odišla do Francúzska. Chýbala nám všetkým. Starí rodičia už nevládali robiť toľko ako zamlada, preto som od šiestich rokov opatroval všetok statok ja. Od sliepok až po kravy a kone. Zvykol som si na ťažkú prácu a neskôr som pomáhal aj s výchovou môjho brata Jozefa,“ skonštatoval oslávenec.
Po návrate na Slovensko v roku 1960 pracoval ako šofér v cukrárskej výrobe, čím je známy pre široké okolie dodnes. „Rozvážal som po okolí zákusky. Bola to pekná voňavá robota. Vydržala mi až do dôchodku,“ dodal M. Klampár. Pretože má veľmi rád dychovky, tanec a najmä hru na heligónke, hrával spolu so svojím synom Michalom pre mnohých hostí v kúpeľnom meste, nielen našincom, ale aj hosťom z Nemecka, Belgicka, Francúzska, Holandska, USA či Austrálie. Zúčastňoval sa aj súťaží a prehliadok v hre na heligónku, kde býval najstarším muzikantom.
„Odkedy som mal vlastnú heligónku, tuším som k nej celkom prirástol – hral som všade, kade som chodil. Chytil som ju a hneď mi to išlo. Stačilo, ak ktosi začal spievať prvé tóny a ja som sa pridal. Na požiadanie som zahral všetko. Po návrate z vojny som vypomáhal aj v dychovke na Banke. Hral som tam na bubon, bavilo ma to, dokonca aj na mandolíne. Sedel som na bicykli bez riadenia, ťahal pedálmi, rozhliadal sa po krajine a prstami brnkal na struny mandolíny, hm to bola mladosť… Doma som si často len tak pre radosť hrával na ústnej harmonike. Tú som nosil vo vrecku a obveseľoval svoje okolie na rôznych výletoch s rodinou alebo s pracovným kolektívom,“ uviedol M. Klampár pre Piešťanský týždeň.
Svoje spomienky a poznatky poskytol v rozhovoroch a záznamoch nielen Piešťanskému týždňu, ale i kultúrnemu centru v Myjave a študentom Vysokej školy múzických umení pri písaní diplomových prác, čím prispel k zachovaniu kultúrnych tradícií.
Dočítate sa v Piešťanskom týždni číslo 41, ktoré je v predaji od 11. októbra.
