Kaštieľ v Moravanoch – národná kultúrna ruina číslo 954

Spáchal som zločin a vôbec sa nechcem vyhnúť trestu. Kráčal som bez povolenia po pozemku a vstúpil do sál nehnuteľnej národnej kultúrnej pamiatky v Moravanoch nad Váhom, evidovanej v rovnomennom registri pod číslom 954.
V 15. storočí vyrástol vraj na mieste stredovekého hrádku renesančný kaštieľ, stavebný klenot vidieckej šľachtickej architektúry. Jeho história je dlhá a poučná. Poučná najmä v tom, že sa narodil a rozkvital v období temného feudalizmu, dobre sa cítil i v ranom a rozvinutom kapitalizme, neublížili mu ani dve svetové vojny, nezničil ho ani nezmyselný experiment zvaný socializmus… Zdolala ho až naša súčasná demokracia, cynikmi označená prívlastkom – karpatského typu. Dokonca natoľko, že si zaslúži čestné miesto v registri národných kultúrnych ruín, ak ho niekto založí.
Odpykám si svoj trest, len žiadam milosť pre vyššie spomínanú trojicu. Na okraj spoločnosti sa dostala možno nie vlastnou vinou (i keď z dámy v skorých poludňajších hodinách už neznesiteľne razilo „čučo“). Chcem však, aby so mnou na lavici obžalovaných sedelo niekoľko konkrétnych osôb či inštitúcií, zrejme omylom zatiaľ stále neživoriacich na okraji spoločnosti!

Fond výtvarných umení

Ak na to pôjdem faktograficky, na lavici sa pomknem, aby sa našlo dosť miesta pre 13-člennú radu Fondu výtvarných umení, vlastníka kaštieľa v rokoch 1962-2005. Na svojej webovej stránke píše, že je v Slovenskej republike vo sfére výtvarných umení kultúrnou ustanovizňou s vyše 55-ročnou tradíciou. Naozaj nechápem, kam vo februári roku 2006
zahodila aj základnú štábnu kultúru pri obchodnej súťaži na predaj tohto zariadenia. Ako preverovali solventnosť a schopnosť záujemcov o prevádzkovanie a revitalizáciu kaštieľa? Robili to vôbec alebo im stačilo pár mesiacov, čo mala kaštieľ v prenájme dnes už neexistujúca spoločnosť ART hotel, s.r.o., a priklepli jej ho?

Tahir Amitaj, ART hotel s.r.o., ZVON

V strede lavice obžalovaných uvoľním miesto slovinskému občanovi Tahirovi Amitajovi a prevádzkovateľom slovinského nebankového fondu ZVON. Amitaj spolu s dnes vraj už nežijúcim priateľom Andrejom Plešivčnikom za necelé tri mesiace, približne v máji roku 2006, kúpili ako fyzické osoby kaštieľ od spoločnosti ART hotel za 67 miliónov vtedajších korún. Skvelý obchod firmy v pozadí s bývalým piešťanským primátorom Ivanom Mrázikom – za štvrťrok zarobili „čistých“ 18 miliónov! O toľko navýšili cenu kaštieľa v porovnaní so sumou prevedenou na účet Fondu výtvarných umení.
Slovinci sa spočiatku tvárili, že to s kaštieľom myslia vážne. Založili eseročku, vzali si úver… Nikto vtedy v Moravanoch netušil, že peniaze im v ich vlasti poskytol nebankový subjekt ZVON, prevádzkujúci klasickú pyramídovú hru. V roku 2007 „fond“ skončil v konkurze a veritelia začali od Amitaja a jeho priateľa vymáhať dlh. Výška pôžičky, respektíve dlhu dvojice, dosiahla deväť miliónov eur. Je nad slnko jasnejšie, že niekto z fondu ZVON potreboval oné peniaze využiť, pretože do Moravian pre potreby kaštieľa nikdy nedorazili…
Na konci roku 2007 Slovinci už nedokázali objekt prevádzkovať ani hradiť energie. Správcovia sietí ich následne odpojili a kaštieľ sa stal neschopným prevádzky.

Slovenské súdnictvo a prokuratúra

Lavica obžalovaných už nadobúda rozmery hokejovej striedačky, ale určite sa na ňu zmestia aj slovenskí sudcovia či prokurátori za prieťahy v prípravnom a súdnom konaní. Keď sa totiž začali množiť žaloby, T. Amitaj dostal v roku 2009 geniálny nápad. Na našu generálnu prokuratúru zaslal oznámenie, že podpis na úverovej zmluve nie je jeho, niekto ho sfalšoval. Generálna prokuratúra vydala na základe tohto oznámenia predbežné opatrenie, zakazujúce nakladať s majetkom oboch Slovincov, kým nebude pravosť podpisu preukázaná. Tu je ten začarovaný kruh, za šesť rokov sa to nepodarilo!!!
Spisy putujú medzi okresnými súdmi v Trnave a v Piešťanoch, medzitým pribúda množstvo korešpondencie medzi Slovenskom a Slovinskom, z ktorých sa dozvedáme, aké odlišné sú právne systémy v dvoch krajinách Európskej únie a 5 (slovom päť!!!) sudcov, podávajúcich si prípad ako horúci zemiak, nevytýčilo ani jedno pojednávanie. Samozrejme, ministerstvo spravodlivosti tvrdí, že naša justícia prieťahy nerobí, na vine sú objektívne príčiny.

Svedkovia

Svedkovia nepotrebujú lavicu, na svedectvo čakajú na chodbe. Možno si tam minister kultúry z oných rokov a dnes poslanec NR SR Rudolf Chmel (na rozdiel odo mňa má poslaneckú imunitu a som presvedčený, že do moravianskeho kaštieľa by nikdy neoprávnene nevnikol, za čo by sme ho stíhali?) spomenie, prečo vetoval odporúčanie odborníkov zo sekcie kultúrneho dedičstva vlastného ministerstva nepredávať kaštieľ. Ako prvého svedka však odporúčam povolať súdneho znalca, ktorého meno máme v redakcii k dispozícii. Nemá totiž veľa času, pracuje na aktualizácii výšky škôd, napáchaných na kaštieli. V roku 2012 ich v prvej komplexnej správe odhadol na pol milióna eur, teraz sa obáva, že číslo sa zvýši priam astronomicky…
Ak sa do budovy zmestia, svedčiť môžu aj obyvatelia Moravian nad Váhom spolu s vedením obce. Objekt chátra zo dňa na deň pred ich očami a oni donekonečna komunikujú s rôznymi ministerstvami a potkýnajú sa o odvolávky na zákony… Obdobie získavania eurofondov na rekonštrukciu kultúrnych pamiatok v takom rozsahu, aký potrebuje kaštieľ, je zrejme v nenávratne a obec by tak či tak nedokázala takýto objekt využiť. Každý potenciálny silný investor s jasnou predstavou sa však obci vyhýba veľkým oblúkom.
Účinky poveternostných vplyvov a bezdomovci sa naďalej podpisujú na zlom stave kaštieľa a my v redakcii čakáme na aktuálne a relevantné stanoviská kompetentných spomínaných inštitúcii, vrátane zatiaľ nespomenutého Krajského pamiatkového úradu v Trnave. Žiadosti o ne sme im posielali minulý týždeň s pevným presvedčením, že odpovedí sa dočkáme skôr ako o šesť rokov.

Dočítate sa v Piešťanskom týždni číslo 32, ktoré je v predaji od 4. augusta.