Šterusy, Kočín-Lančár i Dolný Lopašov stavali máje s Podhorankou

Obcami pod horami – v Šterusoch, v Kočíne, v Lančári i v Dolnom Lopašove – sa v nedeľu 30. apríla niesli spevy folklórnej skupiny Podhoranka rovno z vlečky traktora. „Dnes žiarivé nám slnko svieti, lúčami zhrieva mieru kvet. Poď k nám, to výzva šťastných detí, kde ja mládež nová, vzniká nový svet!“ Pri budovateľských spevoch chlapi stavali máje. Štyri dediny – štyri rôzne techniky. Najvyšší máj bol v Lančári, mal až 22 metrov.

V Šterusoch sa s tým nepárali, na pomoc si zavolali modernú techniku. V Kočíne sa stavalo ručne – s „forgami“, v Lančári sa natrápili s rebríkmi a v Lopašove vytiahli staré hasičské halapartne. Futbalisti i hasiči zapichovali postupne raz jednu, raz druhú do kmeňa – stále vyššie, až kým vysokánsky máj nevztýčili nad obcou. Potom sa začala veselica. Juchúúú, bolo že to spevov a radosti!

Scenár stavania mája bol v každej obci rovnaký. Najskôr za veľkého spevu a mávania vošla do dediny Podhoranka. Veľkolepo. Za traktorom, v ktorom sedeli traja pionieri a traktorista v obleku, šla vlečka plná hudobníkov v hasičských rovnošatách, zväzáčok, pohlavárov v baloňákoch i so sestričkou vo vysokom naškrobenom čepci. Na vlečke boli heslá: „Od Kunica ze dvóra vyplávala Auróra. Ten, kto stojí na chodníku, nemiluje republiku! Kedysi aj Kočínani, Lančárani a Šterusany stáli v rade na banány.“

Za veľkým šiel menší traktorček ovenčený červeným súknom a nápisom informujúcim o 63. výročí VOSR (Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii). Vo vlečke sedela rodina komunistického funkcionára ovešaného odznakmi. Jeho manželka v čiernych šatách s plisovanou sukňou a bielo-čiernou bodkovanou mašľou vo vlasoch, v podkolienkach a neoholenými nohami hrdo ukazovala svetu svojho synčeka v štrikovanej modrej vestičke a čiapočke. Na vlečke bolo ďalšie heslo: „Kto nefajčí, nech nerobí!“

Vítali ich domáci s mávadlami ručnej výroby. V každej dedine si ľudia na odevoch dali záležať. Deťom zo skríň povyťahovali strojom pletené šponovky i svetríky a čiapočky, dievčatá si dali krimplenové a trikotínové šaty, chlapci pionierske rovnošaty s červenou šatkou uviazanou tak, ako sa patrí – na uzlík, pričom cípy vytvárali jednotku. Bol tam i obchodný cestujúci s liečebnými pobytmi v slovenských kúpeľoch, s veľkým kufrom polepeným znakmi jednotlivých kúpeľných miest. Ženy si dali záležať. Odevy zladili s kabelkami, s bielymi ponožkami v balerínach, s kvetmi i mávadlami či balónmi. Na priedomiach stáli ľudia i babičky v zásterkách a mávali prvomájovému sprievodu.

Starostovia obcí mali starosti. Najskôr s vráskami na čelách a hlavou zdvihnutou k oblakom sledovali technicky náročné ručné stavanie májov. „To, že v Kočíne i v Lančári staviame ručne, je symbolom našej spolupatričnosti a jednoty,“ smial sa už po zvládnutí mordovania sa s májom v Lančári starosta oboch spojených obcí Jozef Reško. Pod stromom už chlapov čakali pivá aj „trúnok“. Zaslúžili si!

V Kočíne z terasy krčmy sledovali prvomájový sprievod aj domáci štamgasti. Aj oni si dali záležať na garderóbe. „Vzal som si dnes na pivo červenú kravatu,“ podotkol Jozef Slabý.

V Šterusoch starostka Zdenka Vlkovičová ponúkala prvomájových hostí štamperlíkom. Tiež bola rada, že máj stojí a ľudia sa radujú. Ten šteruský bol vysoký 17 metrov. „Borovicu sme doviezli z Prosnej pod Veľkou pecou,“ prezradili hlavní aktéri stavania mája Pavol Kuník, Ján Pikna, Rastislav Kováč a Kamil Jakubec.

Máj v Kočíne bol z 20 metrov vysokého smreka, vyťali ho v kočínskych horách. Aj Lančár sa pochlapil asi najvyšším májom v širokom okolí. Podľa starostu mal asi 22 metrov a postaviť ho za pomoci rebríkov bolo dramatické. „Nakoniec sme zistili, že nejaký ‚dobrodinec‘ nám vhodil do pripravenej jamy, ktorú po daždi zalialo, na dno kameň, takže sme ho nevideli, preto sa máj neukotvil do hĺbky tak dobre ako po iné roky,“ prezradil J. Reško.

V Dolnom Lopašove mali priestor, kde stavali máj, označený páskami, mohli doň vstúpiť len hasiči a futbalisti. Tých obec vyzbrojila starými hasičskými halapartňami, ktorými sa kedysi strhávali horiace trámy domov. Aj tam starosta Jozef Petušík povzbudzoval chlapov a okrikoval deti, aby sa k máju nepribližovali. „Tento rok sme vyťali v lopašovskom urbári dvadsaťjeden metrov vysokú borovicu čiernu,“ skonštatoval J. Petušík.

„Ani neviem slovami opísať, akú obrovskú radosť mám z tejto akcie. Pripomínam si staré časy stavania mája, keď sme ako mládenci chodievali od domu k domu a máje stavali našim dievčatám. Bolo to neopakovateľné a krásne, ten pocit vo mne zostáva natrvalo a práve dnes sa opäť zhmotnil, je to jednoducho krása a obrovská radosť v srdci,“ zhodnotil putovanie od dediny k dedine s úsmevom na perách Pavol Kunic, bubeník Podhoranky.

Dočítate sa v Piešťanskom týždni číslo 17, ktoré je v predaji od 2. mája.