Olóres, dolóres, naučá ta f pekle móres
Tento rok sa akosi Veľká noc poponáhľala, keďže koniec fašiangov pripadol už na polovicu februára. Všeobecnému veseliu v podobe plesov, tanečných zábav či diskoték, ktoré prepuklo na Troch kráľov, tak uplynulý víkend uťalo.
Tam, kde sa tradície udržiavajú roky a sú súčasťou života spoločenstva, držali pomyselnú štafetu až do utorkovej polnoci. No vo väčšine obcí sa na štyridsaťdňový pôst odobrali už v sobotu alebo v nedeľu.
Fašiangový sprievod obcou nechýbal ani v Krakovanoch, ktoré sú známe udržiavaním a zachovávaním ľudových tradícií vo všetkých podobách. Od sobotňajšieho rána to rozváňalo nielen pod pódiom amfiteátra či v sále kultúrneho domu, lahodný opar údenej klobásky zamaskovaný do výparov domáceho páleného sa niesol aj ulicami.
Za zvukov dvoch piánoviek a tradičných nôt „Fašiangy, Turíce, Veľká noc ide“ sa za moderným elektrickým koňom presúvala od domu k domu skupina folkloristov, od najmenších po seniorov, aby gazdiné a gazdov nielen upozornili na blížiacu sa Škaredú stredu, ale aj pozvali na poslednú rozlúčku s fašiangami do kultúrneho domu.
Vinše, piesne a tance, poprekladané šiškami, koláčmi či inými dobrotami a zaliate niečím na zahriatie (bolo niečo nad nulou celý deň) bolo počuť v každom krakovianskom kúte. Len pri kultúrnom dome, ale hlavne v ňom, hrali prím dychové nástroje.
Nielen Inovčanka z Banky však lákala domácich fajnšmekrov. Hody v podobe teplej držkovej, guláša či kapustnice a zabíjačkových špecialít pripravili členky, členovia a sympatizanti miestneho spolku Slovenského Červeného kríža. Našťastie, plastové taniere a príbory neštrngotali, a tak tí, ktorí sa tieto tradičné chuťovky rozhodli konzumovať v sále, nikoho nerušili pri počúvaní ľudových piesní alebo tancovaní.
Z driemot po dobrom obede mnohých prebral šum vo vestibule kultúrneho domu, ktorý nastal po príchode uzimených maškár. Stoličky si rýchlejšie našli svoje zadky, ktoré netrpezlivo vŕzgali a čakali na prvé smútočné tóny túb a trúbok.
Po nich do sály viac tackavým ako váhavým krokom vstúpila smútiaca chasa, aby na poslednú cestu vyprevadila basu, ktorá počas fašiangov dobre tvrdila muziku. A hoci sa s ňou nelúčila na dlhší čas ako štyridsať dní, obrad mala parádny.
Ženičky kvílili, ujúkali, chlapi bedákali a popíjali, farárko aj s kaplánom pekne o jej skutkoch hovorili. Potom z pomyselného kancľa prebrali všetky obecné neduhy a spáchané krivdy, dokonca neobišli ani piešťanské, v litániách pre nebožku a aj obyvateľov vyprosili množstvo milostí.
A kým na márach basu zakryli smútočným šatom, príhovormi sa s ňou rozlúčili aj smútiaci pozostalí. Tým aspoň trošku zmiernil žiaľ mohutný potlesk prítomných, ktorí neváhali prísť a zabávať sa. Potlesk bol tiež odmenou účinkujúcim, ktorí sa po dlhej pauze pred pár rokmi rozhodli oživiť aj túto miestnu tradíciu. A urobili dobre.
