Lančársku basu pochovali aj so živým Mrázikom
Len málokto vie s takým nasadením, írečitým humorom a láskavou iróniou pochovať basu, symbol veselia a radosti, ako folkloristi z Podhoranky. V Lančári si koniec fašiangu užívajú z roka na rok čoraz väčšie davy. I teraz parket praskal vo švíkoch. Pri uzučkých stoloch sa tlačili rameno pri ramene a zadok pri zadku, pri okienku s kapustnicou a pálenkou hlava na hlave a scénky Podhoranky odmenil rehot, znejúci ako treskot v šerbli.
V Lančári sa v estrádnych scénkach, už desať rokov robených členmi 40-ročnej Podhoranky, nič nedeje normálne – podľa scenára známych filmov či reklám. Tento rok sa na zábave spojenej s pochovávaním basy a koncom fašiangu so šabľovníkmi bilancovalo, takže živé scénky sa striedali s archívnymi nahrávkami. Do sály tanečným krokom vpochodovali baletky s chlpatými nohami a hruďami. Chlapi prezlečení za primabaleríny dvihli do výšky bielu labuť – Michala Krihu. Ten s profesionalitou herca národného divadla vystrúhal grimasu pôvabnej krásky. Kŕdeľ jeho labutí nakoniec skončil odrovnaný na parketách kultúrneho domu.
Harmonikár Miško, ako ho tu všetci poznajú, prezlečený za elegána s obrovským papierovým motýlikom, sa stal i ženíchom Marfuše z rozprávky Mrázik, alias trubkára Emila Jankoviča. Dramatizácia začínala rozprávaním ruskej bárišne strčenej v oblôčku domčeka: „Kde bolo, tam bolo, za lančárskym kostolom na vrchu Chríb vyrostla pekná jedlička. Lančárski a kočínski urbárnici sa nemohli dohonnút, komu patrí. Šterusané im závideli a Lopašované, tí mali na nu zálusk. A ščul sa pozrite, čo sa pod nu prihodilo.“ V miestnosti zavoňala živicová vôňa z jedličiek v rukách dievčat a chlapcov v ľudových odevoch. Na scénu postupne vychádzali v jednotlivých epizódach pekný Ivan so zrkadlom a skromná Nastenka s krhličkou. Ivana odmietla, pretože sa nevedela chvastať ako on. Preto odišiel do sveta, vyzbrojený radami ruskej matky s vyštípanými červenými lícami. Prízvukovala mu najmä, aby si ctil chudobných i starých ľudí. „Ivanko môj, a na drogy a na politiku sa nedávaj,“ varovala fešného syna matrioša. „To je neskoro, mama…“ skonštatoval sucho Ivan a pustil sa šírym svetom. Keď už ho Nastenka nechcela, na metle si ho odniesla ježibaba.
V lančárskom podaní sa rozprávka končila šťastne pre ušatú Marfušu, hoci jej netradičné otázky kládol prekvapený Mrázik. Marfa, s oholenými fúzmi a aj inými časťami tela, lízajúc obrovské lízadlo, sa napokon šťastne vydala za pracháča. Návštevníci kultúrneho domu sa až zachádzali od smiechu.
Rovnako aj pri sérii scénok ako Šeherezáda, kankán (aj s holým zadkom preťatým čiarkou z tangáčov hlavného protagonistu), Popoluškou a nevydarenými orieškami, reportážou z dedinky Úrazovce i znásilnením starej panny, opekaním krásnej obete Apačov priviazanej k palici na grile, scénke o Mexičanoch i v spomienkovej súťaži Let‘s dance, kde účinkovala nebohá Anna Kunicová (ikona Podhoranky) s Annou Reškovou.
Epizódy striedali tanečné kolá a o polnoci nastal veľký plač a kvílenie, obyvatelia Kočína-Lančára plakali nad basou. Zábava pokračovala až do skorých ranných hodín. Nechýbala bohatá tombola či spoločný country rusko-slovenský tanec na pieseň Michala Tučného: „Když si báječnou ženskou vezme báječnej chlap…“ Potom je aj zábava báječná.
Dočítate sa v Pieštanskom týždni číslo 6, ktoré je v predaji od 9. februára.
